hovorí s láskou mama Elmira Knutzen z Moskvy v rozhovore o Vasiline- ich dcére, dievčatku, ktoré sa narodilo bez rúk. Keď pred pár dňami zverejnila na svojom fb profile jej video,v ktorom pomocou nôžok a vidličky je zemiak, vyvolalo okamžitú vlnu komentárov a zdieľaní- dnes už okolo 1.500.000 ľudí obdivuje malú Vasilinu (má rok a tri mesiace) a video prebrali nielen internetové médiá, ale aj časopisy a dokonca bolo v správach.
Vždy sa teším, keď sa svetom šíri niečo, čo otvára ľudské srdcia a dotýka sa toho krásneho, dobrého a láskavého v nás. A tak som pár správ otvorila, pozrela a… Zarazilo ma, že v skutočnosti väčšina z nich bola iba komentármi a variáciami na tému “ pozrite sa na dievčatko, ktoré sa narodilo bez rúk a napriek tomu dokáže v tak malom veku jesť pomocou nôh“ a ku tomu pár slov jej mamy, ktoré zverejnila už dávnejšie. A keďže som duša zvedavá, dobro hľadajúca, trošku som oprášila svoju ruštinu a zistila, čo médiá nenapísali.
To , čím žije celá rodina Knutzen, je tak krásne, inšpirujúce a plné lásky, že by vystačilo na knihu :) a rozhodne si to zaslúži omnoho viac, ako len virálny posun videa.
Koho zaujíma celý príbeh, je tu – zachytený Annou Danilovou nielen v slovách, ale aj v úžasných fotografiách malej Vasiliny a jej rodiny.
Je veľmi obsažný a krásny, ja z neho vyberám naozaj iba kúsok:
Vasilinu jej mama po prvý krát uvidela na fotografii na internete. Bola maličkým dieťatkom v detskom domove, pre ktoré cez internet hľadali rodinu. Bolo jasné, že nájsť niektoho, kto dokáže s láskou prijať dievčatko bez rúk, bude neľahká úloha. Prekvapivo sa fotografia stala virálnou a obletela svet. Tak sa dostala aj k manželom Elmire a Chrisovi, ktorí už vtedy mali troch synov.
– Spočiatku, keď sme ju videli, rozmýšľali sme, že sa iste nájde niekto, kto si ju osvojí, preto sme sa na ňu iba pozerali a modlili sa za ňu. Potom sa to postupne zmenilo.
-Ukázalo sa, že máme dostatok lásky , sily a trpezlivosti nielen pre tri deti . A ak nám boh doprial taký veľký dom, v ktorom je toľko miesta, iste vopred pre nás plánoval,čím ho zaplníme. Začali sme sa teda rozprávať doma o tom, ako to kto cíti- či Vasilinu máme prijať. My sme cítili, že áno. Trojročný Ejdan tiež chcel, aby sme ju prijali.
No Radík, ten bol proti. Mal svoje skúsenosti s tým, ako bránil nášho Denisa ( chlapca,ktorého do rodiny prijali ako sedemročného , lebo pocítili, že ku nim patrí, hoci tiež nemal ruky ani nohy a ktorý neskôr vďaka protézam dokázal všelko, čo chce) na detskom ihrisku, keď Naňho pokrikovali (lebo aj také dačo sa mu stalo) že je čudo. Bolo to preňho ťažké, no obhajoval ho:
-Takého ho boh stvoril!
Ale Denis bol tiež za, vravel:
-Prijmime ju. Aký je v tom rozdiel, či má ruky, alebo nie? Mne boh vždy pomáha.S rukami alebo bez nich, boh ťa nikdy neopustí.
A tak sme si dali žiadosť. Do posledného okamihu sme si ale neboli istí, či nám bude dopriata, lebo hoci ja som ruska a žijeme v Moskve, môj manžel je američan. Nakoniec sa Vasilina stala našou dcérou. Najskôr sa stále usmievala- v domove totiž dostávala málo objatí a s úsmevom mala na ne viac šancí, postupne začínala občas aj kričať a plakať- a to bolo dobre, znamenalo to, že strnulosť a stres z nej konečne opadli. Chlapci ju zbožňujú a chránia a pre nás je požehnaním. Učí sa chodiť, hoci držať rovnováhu je bez rúk naozaj náročné. Doma je bosá a na koberci, naučila sa brať si pomocou prstov na nohách obľúbené hračky, dostať sa, k čomu chce, vziať si to.
A ostatok už poznáte.
Dievčatko je obdivuhodné. Mnoho ľudí prostredníctvom internetu obdivuje, čo dokáže- a že v jej veku a s jej možnosťami dokáže niečo, čo by dokázal málokto. No ja som si vďaka spoznaniu príbehu celej rodiny uvedomila niečo viac, ako stihli médiá zachytiť a preniesť- a síce čo všetko vďaka ozajstnému prijatiu deti dokážu. A je jedno, či sa nám narodili, alebo sa stali našimi inou cestou. ( Ja sa tak vždy snažím prijať všetky deti v svojej triede a úprimne sa to učím aj doma, kde je to niekedy ešte ťažšie s tými našimi láskami kráčajúcimi v ústrety puberte ). Skrátka- ak deti obdarujeme láskyplným prostredím plným viery a dokážeme ich prijímať také, aké sú, zrazu dokážu takmer nemožné veci.
Boh nerobí chyby- stvoril ich také, aké sú. A nás nimi požehnal.
Veľa krásnych chvíľ so svojimi deťmi prajem nám všetkým, priatelia.