fbpx

Zakliata škola

MHD. Sadnem si do štvorky oproti starej dáme s chlapcom. Ten má pod nohami aktovku a nahlas slabikovane číta názvy zastávok tak, ako ich “premietajú” nad kabínkou vodiča.

-Nasleduje zastávka : Za-klia-ta -ško-la- Bu-da-tín-ska…

-Aká škola?- spýta sa babička.

-Zakliata! -odpovie presvedčivo chlapec, nápis už je dávno preč, takže babička mu ho nemôže dať prečítať ešte raz. Pozrie mu s úsmevom do očí a spýta sa:

– A to je aká?

-No, presne taká istá, ako tá, do ktorej chodím…

-???

– No -vyzerá ako obyčajná škola. Aj všetci si to myslia. Ale pre mňa je zakliata. Nech robím, čo robím- stále je to zle. Pritom robím všetko tak, ako povie pani učiteľka a ona hovorí, že to jej robím naschvál a potom mi to vždy preškrtá a  mne sa zdá, že som urobil všetko tak, ako povedala a ona na mňa kričí, prečo ju nepočúvam. Keď čítam, všetci ma opravujú a smejú sa a vravia, nech si nevymýšľam. A musím sedieť a mlčať a ani sa nehnúť. A na polroku dostali všetci veľkú jednotku, alebo dvojku, len ja som dostal trojku… a mama plakala a ja som už nechcel do tej školy chodiť, keď je z toho pani učiteľka nahnevaná a mama smutná – ale ona povedala, že musím. A potom som prišiel na to, že v škole je to ako  rozprávke, tam,  kde bol zámok zakliaty na starú barabizňu a boli v ňom všakovaké potvory a dobiedzali a vysmievali sa princovi, ale on sa nedal a rok čo rok tam slúžil a nevzdal sa, aj keď mu zle robili a potom sa to všetko zrazu odklialo a bola tam princezná a zámok a kopa pokladov… a potvory sa premenili na dobrých ľudí  a princa, čo to všetko vydržal a odklial, si tá princezná vzala a už  mu nikto nerobil zle ale všetci ho obdivovali a klaňali sa mu a ďakovali, že ich vyslobodil.

– Si si čítal rozprávku?

-Nie, mám ju nahratú, počúval som. A babi, ty si vravela, že aj u vás bola taká zakliata škola raz, že babička ničomu nerozumela…

– To bolo iné…To do meštianky prišli maďari  zrazu sa všetko muselo učiť a hovoriť po maďarsky a každý, kto prehovoril slovensky, dostal trstenicou….  To boli iné časy.

– Nie, babi, to je to isté – ja v našej zakliatej škole tiež ničomu nerozumiem… A ako to dopadlo?

-Prešlo to…

– No vidíš. Aj u nás to prejde. Zatiaľ iba ja viem, že som princ. No keď prídem na to, ako sa to dá všetko odkliať, z pani učiteľky bude princezná a ja si ju vezmem za ženu a privediem ju mame a ona jej napíše, že som princ na veľkú jednotku a vieš čo? Napíše ju všetkým aj tým, čo sa mi smiali , lebo bude moja žena a budeme odkliati a spravodliví a sporavodlivé je, aby všetky mamy boli šťastné.

-Všetky mamy?

-No! Veď moja na vysvedčenie plakala, lebo som nemal jednotku! A keď bude škola odkliata, dáme jednotky všetkým a všetky mamy  budú šťastné. Tak.

Babička chlapca pritúli-

-Ty môj princ! Som šťastná, že ťa máme! Si úžasný. A ďakujem, že si mi povedal o zakliatej škole…

Sedím tam a žasnem. Koľko sily a odvahy v jednom chlapcovi- pardón- princovi… Dúfam, že cez takéto deti a ich vieru budú raz všetky naše školy odkliate. Že sa tak dotknú sŕdc učiteľov a rodičov, že zaženú všakovaké potvory zo zakliatych škôl a… budú môcť byť naplno princami takí, akí sú… a že ich tak dokážeme vidieť.

A tiež verím, že táto sila malého princa rozžiari slnko v duši každej mamy, bez ohľadu na to, akou známkou jej dieťa hodnotia. Lebo tie deti si to zaslúžia.

Dnes som zažila niečo neobyčajné. Skeptik by povedal, že som si vypočula malého dyslektika počas jazdy autobusom.

No ja viem svoje – stretla som ozajstného princa. A v duchu som sa modlila, aby ho dokázala stretnúť aj jeho mama, učiteľka, každý… a aby aj cez zachytenie jeho príbehu odklial aspoň jedno srdce, ktoré spôsobuje, že mnohé naše školy sú miesto základných zakliate.

Ľuba