Hráme sa s tretiakmi na sudičky. Každý si môže sám sebe vybrať a prisúdiť jednu jedinú vec, ktorá ho bude sprevádzať celým životom. Deti rozmýšľajú, diskutujú a vyberajú si. Zrazu dostanem otázku:
– Ľubka, keby si si mohla od sudičiek vybrať do daru múdrosť alebo ľudskosť, čo by si si zvolila?
– Hm. To závisí od definície oboch. Pre mňa nejestvuje múdrosť bez ľudskosti, ja považujem za naozaj múdreho len takého človeka, ktorý je zároveň hlboko ľudský- láskavý, empatický, priateľský, vyrovnaný atd.
-Nie, nie! Múdrosť je dôvod , pre ktorý nás naši posielajú do školy. To znamená mať plnú hlavu všelijakých vedomostí. Ľudskosť je to, čo cítim, keď napr.rozbijem tanier, ale mama ma pritúli. Múdrosť je to, čo sa s tebou učíme a ľudskosť je to, ako to robíme.
Poučky môžu byť aj o ľudskosti, môžeš ju mať v hlave načítanú, ale ak ostane iba tam, tak ju vlastne nemáš, iba o nej vieš. Čiže múdrosť je niečo, čo máš v hlave. Ľudskosť je zo srdca.
Čo si vyberieš?
A ja vzdychnem, aké ťažké to zadanie som deťom dala.
-V tom prípade si vyberám ľudskosť. Je pre mňa v živote omnoho dôležietejšia, ak je to postavené takto, ako vy vravíte.
– No vidíš! A my chodíme do školy pre múdrosť, vraj aby sme boli v živote úspešní… Takže celé zle. Ľudskosť do nás sedením v laviciach nikto nenatrepe…
Všetci sa zasmejeme. Jazda pokračuje: deti sedia v kruhu a vyberajú si lásku, bohatstvo, šťastie, zdravie, vieru, vymýšľajú si a prisudzujú rôzne schopnosti: schopnosť počuť myšlienky, rozumieť zvieratám , všetkým jazykom sveta, rastlinám a kameňom, svetu, rozprávať sa s anjelmi atd. Každý povie to svoje a zdôvodní. Argumentuje, diskutujeme, meníme názory… Láska, ľudskosť, múdrosť a bohatstvo sa opakujú. Vyzerá to, že po toľkom argumentovaní nám ostanú v kruhu len tieto štyri- chce ich každý a nik si nevie vybrať.
Potom niekto príde s nápadom, že by sme si mali urobiť poriadny zoznam, aby bolo jasné, z čoho vyberáme. A tak píšeme lístočky a vkladáme ich do kruhu medzi seba. Každý nápad je tam iba raz. A vtedy niekto navrhne, aby sme ich proste napísali presne toľko, koľko je nás a rozdelili si ich.
Uvažujem, čo bude nasledovať- aký kľúč delenia zvolia? No jedno dieťa sa zdvihne, podá mi ľudskosť a povie-
-Tak a teraz to skús!
Stojím tam s tou svojou ľudskosťou a 22 ďaľšími lístkami a zrazu som bezradná- ako to rozdeliť?!
Pozeráme na seba a ja už-už vyhodím do vzduchu papieriky, nech si padnú, ku komu chcú, keď tu jedno dieťa povie:
-Ľubka! My si predsa nemusíme vyberať! My môžme mať všetko!
-???
Zoberie mi papieriky z rúk a len tak, nepozerajúc sa na ne, ich porozdáva. Nikto nechápe, o čo ide, no ono zavelí-
-Tak a teraz sa chyťme za ruky! Vidíš- v našom kruhu máme všetko! Je jedno, kto z nás čo dostal- spolu máme všetko a postupne sa to navzájom naučíme!
Chvíľa ticho, potom decká začnú jasať, tlieskať a tešiť sa. Je zrazu úplne jedno, kto čo má… Spolu máme všetko!
Je koniec hodiny. Deti ma zasypú lístkami (aké symbolické) a idú na obed. Potom máme ešte jednu hodinu, na konci ktorej zhrnieme vždy celý deň.
Dnes bola zlatým klincom veta:
– Mne sa dnes páčilo, že som konečne pochopil, prečo nás boh stvoril každého celkom iného. Aby sme sa mohli navzájom od seba učiť.
Čo dodať? Zdá sa, že si dokážeme byť požehnaním. A môžme mať absolútne všetko, ak dokážeme žiť spolu a učiť sa jeden od druhého navzájom.
Pekný deň praje Ľuba