Po návrate z vidieku si po dlhej dobe s deťmi pustíme telku. Mám vyhliadnutý konkrétny film, no kým lovím v archíve, beží reklama.
– Ďalší o ničom deň s babičkou a jej boľavými kolenami… – zaznie z telky.
Hanka pohoršene vyskočí a povie:
– To fakt? Mami, TOTO NEMôŽU myslieť vážne!
Zastavím sa s hľadaním a zachytím, o čom rozpráva. To dieťa má pravdu! Ešte mi v hlave doznieva:
-Ďaľší o ničom deň s babkou a jej boľavými kolenami… Fúha! To fakt?
Posmelená nadšením, že teenagerka zachytila takú strašnú dehonestáciu vzťahu k babičkám len preto, že zrovna nemôžu behať, sa jej spýtam:
- Čo s tým urobíme?
- Napíš blog, mami! Napíš, nech si to aj ostatní všimnú a nech sa pridajú s príbehmi o svojich skvelých babičkách- a to je jedno, či behajú ako srnky, alebo už len ležia. Napíš, aké skvelé dni a chvíle vďaka nim a s nimi môžme zažívať a aké je to super. A že liek by potrebovala nie babička, aby vnuk mal čas s ňou radšej, ale ten , kto tú reklamu vymyslel… Len neviem, či sa dá láska, ľudskosť a úcta ukryť do tabletiek… Zaplavme aspoň kúsok sveta skvelými zážitkami s babičkami!
A tak teda píšem:
Milý tvorca reklamy!
Je mi naozaj ľúto, že vidíš svoj deň s babičkou ako deň o ničom- a že si to vložil do úst malého chlapca-reklamného vnuka. Je mi ľúto, že deťom a starkým cez túto reklamu ukazuješ, že čas s nimi za niečo stojí len ak sa babičky môžu prispôsobiť a robiť to, čo deti chcú a nasledovať ich (hoci aj v behaní a skákaní) a že inak je to o ničom. A najmä, cítim ako smutné a zlé, že vyvolávaš v starých ľuďoch pocit, že ak to, čo deti „vyžadujú“ nedokážu/nemôžu /nechcú z nejakých dôvodov urobiť, tak čas s nimi je o ….. veď vieš!
Staviam sa zásadne proti tomu, ako touto reklamou dehonestuješ vzťahy a babičku a to, čo nám čas s ňou môže dať ( aj keď sa nepotrie zázračnou masťou).
A vieš čo?
My a ani naša babička ju nepotrebujeme. Áno,aj tá naša má už boľavé kolená a niekedy je taká unavená, že si proste len tak uprostred dňa či rozhovoru zdriemne. No vážime a užívame si každú minútu, ktorú môžme byť s ňou a náš spoločný čas je to najvzácnejšie, čo máme.
Kedysi dávno na jednom kurze partnerstva sme dostali otázku, prečo máme radi svojho partnera. Mali sme napísať aspoň 10 dôvodov. Ja som nedoázala nájsť ani jeden. Keď mi ôj manžel ukázal jeho papier, dostali sme záchvat s,miechu- mal tam- Naozaj neviem, prečo mám rád svoju manželku. Nemám na to žiaden konkrétny dôvod, milujem ju len tak, proste preto, že je.
Cítila som to rovnako a keď sa potom s lektorom rozoberali dôvody , kto má prečo ráád svojho partnera, smiali a objímali sme sa ešte raz- v okamihu, ke´d vysvetlil, že v v skutočnosti, ak ide naozaj o bezpodmienečnú lásku, nejestvuje na ňu dôvod.
A takto nejako to máme aj s našimi starkými- s babičkou aj s dedkom.
Je celkom jedno, či ic bolia kolená, či behajú, skáču, alebo sedia, či pospávajú po dobrom obede. Milujeme čas s nimi rovnako, lebo je vzácny-milujeme totiž babičku a rovnako milujeme aj deduška. A čas s nimi je Dar.
Ak budete nabudúce chcieť urobiť reklamu na boľavé kolená, skúste dať tú masť do ruky vnukovi, ktorý pre babku urobí čokoľvek na svete- hoci si aj kľakne na svoje kolená a postará sa o tie jej. Alebo sa jej spýta, čo by rada robila ona… A ak už sa mu má v mysli vynoriť nejaká predstava, tak nech je to tá, ktorá vraví o bezpodmienečnej láske.
Moje dcéry ju od starkých zažívajú v každom okamihu a zažila som aj to, že dokáže jestvovať medzi príbuzensky neprepojenými ľuďmi. Chodievala som do domova dôchodcov s celpou mojou triedou.Tvorili sme spolu so starkými, hrali hry, spievali, robili si jedlo, čítali… Počas štyroch rokov, ktoré sme tam dochádzali, mnohí skončili na ÁRO časti a vieš čo? Aj keď užť len ležali a zdalo sa, že nevnímajú, tie deti im sadali na okraj postele a čítali im a tvorili pri nich rôzne darčeky a keď odchádzali, vraveli: Ľubi, moja starká mala dnes nemala svoj deň, ale aj tak bolo super, že sme boli spolu…
Zažívame s našimi babičkami a deduškami skvelé chvíle a … chcela som napísať, že o ničom je v skutočnosti len tá vaša reklama. Smola je, že nie je- keby bola o ničom, nekrivila by mnohým pohľad, ktorým hľadia na chvíle so svojimi starkými.
Týmto vyzývam všetkých svojich priateľov, ktorí to cítia podobne, pridajte sa a napíšte, aké skvelé chvíle so svojou babičkou/deduškom ste zažili či zažívate. Ako po´dakovanie tým úžasným ľuďom, pri ktorých si uvedomujeme vzácnosť darovaného času.
Naše TOP:
- Na vstupe do šopy u deduška bol starý vysokánsky prah. tri generácie sa doňho učili zatĺkať klince :), boli sme jeho súčasťou. A aj okamihov, keď deduško po porážke rozcvičoval svoju motoriku tým, že s dievčatami tvoril v dielni náhrdelníky z orechov… a vyrába s nami domáce cestoviny… a keď pritom rozprával príbehy zo svojej mladosti…odovzdáva nám to najlepšie už len tým, aký je a že s nami chce a môže byť.
- Keď mala ísť Julka do školy, babička jej vlastnoručne urobila šlabikár- nazbierala bylinky z našich lúk okolo chalupy , vylisovala a popísala veľkými tlačenými písmenami (ktoré vtedy Julka čítavala) nielen bylinky, ale aj domáce rodinné recepty na prácu s nimi… a vždy rozpráva nádherné príbehy, niekedy aj hodiny, a spieva… pečie s dievčatami skvelé koláče a áno, dala sa nahovoriť aj na skákanie gumy a cez švihadlo… no Julka jej pokojne masíruje aj chrbátik, keď ju bolí…
- Keď bola teraz Hany na prázdninách, volala som jej, ako sa majú. Povedala, že babička oddychuje a ona jej píše návod, ako používať tablet- aby si mohli potom skypovať. A babička s ňou sedela a potivo sa to od nej učila. A teraz ho stále lepšie používa. A skypuje a budú si písať listy.. Tá krásna odvaha učiť sa od vnúčat je jedinečná, s rovnakou sa potom vnúčatá učia od nich- „staré dobreé“ veci, za ktoré sme vďační
Vlastne neviem celkom, čo je top.TOP je to, že ich máme., A že je nám ešte vždy darovaný spoločný čas. Učme sa vychutnávať si ho a uvedomovať jeho vzácnosť.
Nech je svet plný bezpodmienečnej lásky. :)