MHD. 🙂 Do autobusu č.99 vstúpi staršia dáma s paličkou. Obzrie sa s úsmevom okolo seba, vykročí smerom ku „štvorke“, kde sú  voľné tri sedadlá. Skôr, ako dôjde, autobus sa pohne, pani sa trošku mykne, ako si sadá- ja ju zboku podopriem, no predsa len pri udržiavaní rovnováhy „cupne“ na nohu seniorovi, ktorý sedí na sedadle oproti nej.

-Prepáčte- zasmeje sa zvonivým smiechom- Nebol v tom žiaden zámer.

Pán, ktorý sa naklonil ponad svoju paličku na chodenie,  jej pomôže bezpečne sa usadiť a povie:

-Aký už len zámer by mohlo mať dupnutie na nohu? A naviac od takej milej dámy? – galantne pokynie hlavou.

Pani sa zasmeje a vraví- No, keď sme mali osemnásť, bolo to také naše „vyznanie lásky“, pozvanie že behaj za mnou, prosím! Proste sme chlapcovi, ktorý sa nám páčil, ako sme stáli v krúžku a rozprávali sa, len tak zrazu dupli na nohu a začali utekať… Keď nad tým premýšľam, bol to ten najčudnejší spôsob vyznania, no, mladosť pochabosť…   -povie pani a opäť sa zvonivo zasmeje.

-No, tak potom by som mal začať za vami bežať… lebo veru stará ešte nie ste… – povie pán a všetci naokolo sa nad tou hravou konverzáciou smejeme. Pán sa pridvihne a tvári sa, že vstáva a ide naháňať teenagerku, čo mu dupla na nohu.

Pani si vystrie obe nohy smerom ku nemu, no rukou pokynie, aby nevstával. No on oponuje-

-Pozrite, veď ste ešte mladica. To  ja mám už 86 rokov.

-No, tak to asi som naozaj mladica- usmieva sa ona.- Mám len 81!

– Pán potľapká dlaňou po svojej paličke a vraví- Takže dupnutie na nohu, vravíte, ako prejav priazne? Asi som predsa len iná generácia, lebo my sme so svojou ženou chodievali pracovať  na žatvu, aj kosiť lúky a pritom sme sa rozprávali, večer pozerali na hviezdy…Rozprávanie mi ide doteraz, aj keď už nemám s kým. Možno by som Vás mohol pozvať, no neviem, či by sme si mali čo povedať. Viete, ja sa cítim v tom svojom veku tak osamelo.. Nie preto, že by som bol sám, ale seniori, ktorých poznám, tak akosi stále vravia, kde ich bolí, čo ich pichá,  aké majú lieky, operácie, aký je dnes svet skazený… A ja… Doteraz neužívam žiadne lieky, ráno cvičím, cez deň si vždy nájdem nejakú robotu, stále niečo robím, teším sa na to a potom, keď príde jar, sadím, v lete kosím a pozerám na hviezdy a svet považujem za nádherný, život za fantastický a každý jeden deň za dar…Ja nemám na choroby, sťažovanie sa a hundranie čas ani chuť a tak som sám. Nik sa ku mne nepridá ani na tej záhrade a lúkach, známi aj mladší ako ja vravia, že sa napracovali už dosť…

Žena počúva a zasnene sa usmieva… Chvíľočku vyzerá ako princezná, ku ktorej sa blíži na koni princ. Stíšia hlas a na pár momentov ich nepočuť.

Na ďalšej zastávke vystupujú tak, ako to dokážu len seniorii „starej dobrej generácie“- pán galantne stlačí gombík na otvorenie dverí, ustúpi, žena ho obíde a on jej pomôže – podoprie ju jednou rukou na ceste  dolu schodmi, hoci druhou musí sám udržiavať vlastnú rovnováhu paličkou…

Ľudia im spontánne tlieskajú, mávajú a do toho zachytávame ešte útržky toho, ako starkí vravia, že svet je nádherný. Zamávajú nám ostatným cestujúcim a ako cestujeme ďalej, strácame ich z očí.

No v mysli si ich nesiem ďalej. Teenageri v druhej „štvorke“ sa chichocú a začnú sa zabávať tým, že si dupú na nohy a uhýbajú- pohybová hra v sede. Vyzvanie „do tanca“, k priateľstvu, k tomu niečo robiť spolu… Najbláznivejší nápad na prejavenie náklonnosti, ktorý sa práve dozvedeli od starej dobrej generácie.

Jedna z nich vraví, že by chcela vedieť, ako to s tými dvoma skončí- v tomto veku a takí blázniví. Ostatní sa smejú, že  to predsa vedia- budú sa spolu rozprávať, pracovať, kosiť trávu, pozerať na hviezdy a ďakovať za každý deň… 🙂 prekrikujú sa v prorokovaní budúcnosti seniorov  navzájom. – No čo, láska kvitne v každom veku- uzavrie to jeden z nich.

A ja sa na nich pozerám a je mi veselo. Viem, že ich ponímanie lásky ešte nedozrelo. Že je ešte v predstavách také-poctivo teenagerské.  Že ešte iba tušia, že  láska k životu je hnacou silou a základom dobrého žitia. A že rovnako ako títo starkí v ich vysokom veku žijú múdro a radostne, tak aj títo mladí raz dozrejú a možno aj práve vďaka zážitku z MHD si raz uvedomia, aké dôležité je stretnúť v akomkoľvek veku niekoho jedinečného, kto má život rád, kto sa ním len tak stratene nepotĺka povzbudzujúc sa frfľaním, ale  váži si každý okamih, ba dokonca sa stará o to, aby tie okamihy boli radostné, naplnené a zmysluplné.

Niekoho, kto sa na vás usmieva aj po tom, ako ste mu stúpili na nohu.  A nakazí vás celoživotným optimizmom.

Ja som dnes stretla hneď dvoch takých vzácnych ľudí. A pochopila som, že byť chronický optimista a vychutnávač života je skvelá diagnóza. Idem popracovať na tom, aby som si ju dopriala.

Krásne dni, priatelia, prajem nám , aby sme dokázali naplniť svoj život chronickým optimizmom a aby sme vďaka tejto výžive prekvitali denno-denne bez ohľadu na vek. Lebo ten je iba číslo.

Ľuba