Keď som po prvý raz videla tento nápis na „minireštaurácii“ neďaleko Slovenského rozhlasu, nevedela som sa vynadívať a sľúbila som, že zistím viac o človeku, ktorý ho napísal . Dnes, 6.4.2016, som si konečne našla čas ísť znovu do jeho reštaurácie – s odhodlaním spoznať jeho príbeh.  Skôr, ako som zaplatila, moje rozhodnutie bolo zmenené. Za iné, omnoho lepšie…

Milajim Ferati, ktorý je pôvodom z Chorvátska, žije v Macedónsku a pracuje tu u nás už siedmy rok, je nižší usmievavý chlapík, z ktorého sála srdečnosť a to, že svoju rácu robí rád.  Nápis na dvere zavesil pred takmer dvoma mesiacmi, keď sa  zo zamestnanca stal majiteľ. Dal ho tam ako vyjadrenie svojho osobného presvedčenia, že naozaj Nikto nesmie ostať hladný.  Ako človek, ktorý žije svoj príbeh a v súlade so svojím presvedčením aj koná,   pozval  takouto cestou ďalej- do reštaurácie  aj tých, ktorí peniaze na jedlo naozaj nemajú, aby vedeli, že u neho nehrajú rolu peniaze, ale hlad.  Ako som tak čítala znovu ceduľku a nanovo ju fotila, „zrazila“ som sa s ním. Pozeral, ako si čítam, usmial sa na mňa a rukou naznačil pozvanie, aby som sa nebála vstúpiť.

Pozrela som mu rovno do očí a spýtala sa smerom ku nápisu na dverách: „To fakt? Myslíte to vážne? „

„Áno. Fakt. Vážne.“ -povie s úsmevom, kým spolu kráčame k obslužnému pultíku.

Vypýtam si kebab v placke a on povie: “ Placky nemáme. Pečieme ozajstné žemle. Vlastnoručne.“ a očami ukáže smerom na košíček, prikrytý bielou plátennou utierkou- presne do takej sme kedysi balievali chlebík u babičky, spomeniem si.  Rozvážnym pohybom nadvihne rožtek šatky a spýta sa ma, či môže byť. Pozerajú na mňa starostlivo upečené „okruhliačiky“ s prasklinami, ktoré do nich vpísala pri pečení pec. Znovu si spomeniem na svoju babičku, aj na chlieb môjho otca a prekvapene sledujem, že tieto žemličky majú rovnaký charakter, ktorý jeho sústredené úctivé zaobchádzanie s nimi len podčiarkuje. Objednám si- škoda odolať vlastnoručne pripravovanému jedlu od človeka, o ktorom zatiaľ viem len toľko, že je enpatický, varí s láskou a má charakter. Chcem zistiť viac.Čo ho dostalo sem, kde je? A ako to, že sa rozhodol robiť dobré skutky práve tu, na takom neočakávanom mieste- v minireštaurácii? Nezneužívajú ho tí, čo si nápis prečítajú? Nechcú jedlo len tak, bez platenia, hoci naň majú?  Koľkých hladných už takto nakŕmil? Vrátili sa a zaplatili mu, keď už na to mali?

Vymením si s ním pár viet, kým mi chystá jedlo.

-Áno,  príde sem aj pár naozaj hladných ľudí za deň, ktorí si vezmú jedlo bez platenia Niektorí sa neskôr vrátia a zaplatia, keď im prídu peniaze, iní nie. To pre mňa nehrá rolu. Nikto by nemal byť hladný… Myslím si. Na svete je jedla dosť- niektorí majú toľko, že potom musia behať, aby ten nadbytok schudli :), iným chýba…je to čudne rozdelené, ale je ho dosť a u mňa dostane najesť každý, kto má hlad.“

V tom okamihu idem zaplatiť.

-Môžem tu nechať peniaze na ďalší kebab? Zaplatiť vopred za niekoho, kto príde a bude hladný a nebude mať na jedlo?

-Nie, peniaze neberiem. Ak niekto hladný príde, rád mu dám jedlo. Tak to robím.- povie a opäť si vypočujem čarovnú vetu, ktorá je zrejme súčasťou jeho osobnosti, krédo- Nikto by nemal byť hladný. 🙂 Celý čas sa usmieva.

Pomaly sa mi rozjasnieva- Tento muž  sa o jedlo naozaj delí z presvedčenia. Nie so zámerom robiť dobrý skutok, nie preto aby …doplňte si čokoľvek… Robí to tak prirodzene, tak ľudsky, tak nádherne, že to priťahuje našu pozornosť a vyvoláva to údiv, cítime až hmatateľne  hĺbku jeho ľudskosti a máme sa chuť pridať. No je to jeho spôsob, jeho život, jeho skutok…jeho súčasť. Nemáme sa ako pridať…

 A ja si uvedomujem, aká veľká je moja túžba zažívať dobro cez príbeh niekoho, kto ho robí a žije tak prirodzene, ako dýcha… Aby som sa s ním mohla aspoň na chvíľku  stotožniť a dotknúť sa v hĺbke svojej duše podstaty, ktorá robí človeka Človekom a celý svet krajším. Ten okamih stačí na to, aby som pochopila, že nie je dôležité vnútiť mu mince, aby som sa mohla stať súčasťou jeho skvelého príbehu. Ale je dôležité žiť ten svoj- rovnako charakterne, čestne a v súlade so sebou samým.

Myslím na to, že všetci máme  každý deň možnosť urobiť niečo skvelé, niečo, čo robí tento svet lepším a krajším. Inšpiráciu mám denne v deťoch v škole, ktoré to proste robia. Malé činy, ktoré robia veľké veci- napríklad ako keď ma pred vianocami nejakí darebáci dosť škaredo okradli a na druhý deň mi jedno dieťa z mojej triedy donieslo s rozžiarenými očami celé svoje „prasiatko“ a darovalo mi ho… Alebo… Inšpirácií mám plný blog :). Vidím ich, stretávam a zapisujem denne. Tak, ako som chcela zapísať príbeh tohto muža a dotknúť sa cez neho dobra v stovkách iných ľudí. No zdá sa, že nastal čas prestať iba pozorovať, zapisovať a posúvať tú krásu k ľuďom, a prišiel čas začať  spolu s ľuďmi tie skvelé veci vlastnoručne tvoriť.

Beriem si kebab, rozlúčim sa a mením svoje odhodlanie. Už ďalej nezisťujem príbeh tohto človeka. Iba naplno cítim, ako sa ten môj a jeho životné príbehy stretávajú. Ako ma to dobro, ktoré robí z hĺbky svojej duše oslovuje, a ako sa  to dobré vo mne cez písmenká môže dotknúť aj toho úžasného, čo nesiete v sebe vy. Pozerám sa okolo a zrazu vidím veľmi jasne, ako sa môžeme stať súčasťou tohto príbehu.

Som rozhodnutá obdarovať tajne človeka, ktorý FAKT nakŕmi každého, kto ku nemu príde a má hlad. Mám plán- kto chcete a môžete, pridajte sa. 🙂

Minireštaurácia s čarovným nápisom na dverách sa nachádza v mieste, kde je terčom „sprejerskej“ zábavy. A  okolie tiež potrebuje pár šikovných a pracovitých rúk. Som rozhodnutá cez nejaký grant získať pár peňazí a v máji, keď už bude krásne, si poriadne privstať a než Milajim Ferati raz ráno príde do práce, vyčistiť mu nielen sprejerské nápisy, ale aj okolie minireštaurácie. Nech aj on zažije naplno dobro, ktorým sa nás dotkol.

do textu

Kto sa pridá a stane sa súčasťou toho nášho spoločného príbehu, ktorý práve píšeme svojím rozhodnutím (príbehu človeka, ktorý je presvedčený, že nikto nesmie ostať hladný a ľudí, ktorí mu spolu pripravili prekvapenie)?

Ľuba