Túto otázku som čítala asi tak 1000 krát. Rozmýšľala som, čím je taká dôležitá, že sa preberá dookola na rôznych fórach – zrejme je to tým, že všetci, ktorí ju kladú, by sa chceli zachovať „správne“, ale nie sú si istí, ako to „správne“ vlastne je. Odpovedajú im tí, ktorí si istí sú – a to buď- Áno, patrí sa to, ja to robím, lebo chcem, je to súčasť prejavu úcty atď., alebo Nie – v žiadnom prípade- ani nám nikto kvety nedáva, je to uplácanie, za čo dávať darček na začiatku šk. roku?, deti ani nevedia ako a prečo dávať učiteľke kvet… atď.

Každý má svoje dôvody. Tí, čo v tom majú jasno, to majú jednoduché. 🙂 A čo tí ostatní?

Keď sa vyskytne u nás dospelých v škole akákoľvek otázka, prvá odpoveď je protiotázkou:

Ako to Ty cítiš? (vidíš, myslíš?). Otvára to rozhovor, v ktorom si ujasňujeme to najdôležitejšie – vlastný postoj a to, že sa treba zachovať v súlade so sebou (nie preto, že väčšina, alebo preto, čo povedia ľudia). Väčšina takýchto debát je obojstranne (mnohostranne – podľa počtu zúčastnených) obohacujúca.

No – a keďže som túto debatu (dokonca aj typu – Ľubka, čo by si chcela dostať na začiatku/konci roku, čo by ťa potešilo atď) absolvovala za svoju 20 ročnú prax už mnohokrát, pridám sem nie svoj postoj, ale niekoľko zážitkov, čo všetko už som k téme zažila a čo ma formuje.

1.Nastúpila som  učiť do školstva v 1994 a dostala som hneď prvákov. Bolo to v úžasne pokrokovej škole, kam vodili deti rodičia z miest (lebo bola super) no zároveň sme mali aj rôznorodé deti z dediny aj osady – píšem to preto, že prostredie detí mojej triedy bolo extra rôznorodé. Prvý deň som dostala kvety zo záhradiek, bylinky, trochu zeleniny, vajíčko  a požehnanie – Jankova prababička mi dala na čelo krížik. Od toho dňa som tento dar dostávala každý deň – vajíčko a požehnanie. Prababička ráno doviedla Janka do školy vždy za ruku, nepostrčila ho len tak, ale jeho ruku osobne odovzdala do mojej, dala mi krížik na čelo a z vrecka na zástere vytiahla čerstvé vajíčko, ktoré mi vždy vtisla do dlane. Zastavovala sa tak ráno v kostole na modlitbe, jedno vajíčko priamo spod sliepky dostal farár, jedno ja – Lebo, pani učiteľka, musíte mať silu, aby ste to s tými našimi deťmi dokázali čo najlepšie. Sme vám veľmi vďační, že sa naše deti môžu učiť, ste vzácna učená osoba…

Zvykala som si na to dlho, bolo to prvý raz, čo som zažila ozajstnú úctu k učiteľom. A tak som jedávala jedno vajce denne :-), občas som ich šetrila a piekla s deťmi v škole koláče – mali sme super kuchynku – aj spolu s deťmi z pomocnej školy (prváci si s ich ôsmakmi úžasne rozumeli). Ku nim sme píjavali čaj z byliniek … No – potom pred Vianocami robili Jankovi rodičia zabíjačku a babička miesto vajíčka priniesla celú „výslužku“. Nezvládla som to – dala som ju do chladničky a na obed zabalila Jankovi nazad do aktovky. Do polhodiny sa vrátila prababička so slzami v očiach a s plnou kapsou zabíjačkových dobrôtok – nech si vyberiem, čo mi chutí a že ju veľmi mrzí, že mi nezabalila to najlepšie, vyberala vraj ako pre seba. … V okamihu keď povedala, že by si nedokázala pochutnať s rodinou na zabíjačke s vedomým, že jeden z najdôležitejších ľudí v ich živote sa odmietol zúčastniť na ich hodovaní, som si vzala pôvodný balíček…  Pointa nie je v darčekoch, ktoré mi dávali, ale v tom zážitku ozajstnej úcty a spolunáležitosti k rodine – tomu vravím Dar. Ten krížik cítim na čele dodnes, keď vstupujem do triedy. Od toho okamihu mi do rúk podalo dlaň svojho dieťaťa málo rodičov, no ten akt odovzdávania – osobného – mi chýba. Preto si s deťmi podávame ruky (no áno, objímame sa vždy keď chcú, skáču na mňa do objatia 🙂 A je to Dar – tá dôvera a radosť, s ktorou to robia po pár dňoch prváci rovnako ako štvrtáci hneď od začiatku nášho roku)

Nie, neviem dať návod, ako toto darovať učiteľovi a to napriek tomu, že som to dostala.

No nadšené- Jéééj, Ľubka- zo strany rodičov rovnako ako zo strany detí – ktoré počúvam, spolu s ich Dobré ráno, ako sa máte? – vyslovované so skutočným záujmom , sú rovnako hlbokým zážitkom a darom pre mňa ako ten krížik na čelo.

2. Kvety- áno, väčšina ľudí verí, že kvety vyjadrujú úctu a ak mám úctu k učiteľovi, je to cesta, ako mu ju pomenovať, „vyjadriť“ na začiatku aj konci školského roku. Ľahké to je, keď idete k učiteľovi, ktorého poznátre- tam už viete, či úctu máte, alebo nie a či ju chcete vyjadriť. No ak idete k niekomu, kho nepoznáte, môžete ho mať v úcte? Tak ako Jankova babička mňa? A – sú kvety tá cesta ako toto vyjadriť?

Množstvo mojich kolegýň sa nesmierne teší z každého kvietku, z každej kytičky. Nie- nemerajú ňou vzťah k deťom a nesprávajú sa k nim počas roku selektívne na základe úvodnej „kytice“- len sú to proste tie ženy, ktoré si kytice užívajú ako vyjadrenie úcty.

Ja k nim nepatrím a – kytice mi dokonca tak trochu spôsobujú problémy. Ak máte malý byt ( som v ba v dvojizbáčiku) a astmu, alebo ak má nejaký člen vašej rodine alergiu na pele a vy domov prinesiete horu kvetov… no, treba to opisovať?

No čestne musím priznať , že s výnimkou kvetov zo záhrad (keď som učila na dedine), mám ešte nejeden , omnoho vážnejší dôvod, prečo kvety nie sú v mojom prípade to pravé orechové. Ako ekologička poznám cestu kvetov, ako sa dostávajú na trh a do reťazcov a je to malý ekohoror – a vôbec ma neteší sa na takom dačom podieľať ako prijímateľ. V angličtine je viacero odkazov a natočených dokumentov, jeden je aj v češtine.

No – kedysi som ho púšťavala v rámci výuky kritického myslenia našim deťom a rozprávala o tom aj s rodičmi, no väčšina to brala ako môj „výstrelok“, ktorý sú ochotní akceptovať, no zúfalo sa ma potom pýtali nie či, ale čo teda mi MôŽU kúpiť ako poďakovanie.. Vzdala som to a už tento svoj názor verejne nedávam, lebo privádzal rodičov do ešte väčších rozpakov ako samotná úvaha nad tým, aké kvety mi dať.

Ďalším dôvodom je niečo, nad čím sme často vzdychali spolu v zborovni (teraz, keď učím v Narnii, to už neplatí) je, že sme si uvedomovali cenu a krátku trvalosť kytíc, pričom sme vždy uvažovali nad tým, čo všetko by sme mohli s deťmi robiť, keby nám tie peniaze, ktoré rodičia „vyhodili“ za kyticu, ktorú „sa patrí“ priniesť- často práve v rámci rodičovskej súťaže kto dá väčšiu, lebo „na to má“ – dali do triedneho fondu na pomôcky, ktoré tak veľmi v št. školstve chýbajú.

A tak roky dostávam nádherné kytice, na ktorých si nesmierne vážim práve ten zámer, s ktorým sú vyberané a kupované- urobiť mi radosť a vyjadriť úctu. No a ja si na oplátku robím nimi ozajstnú radosť v okamihu, keď ich odnáša ma  rozdávam ľuďom, ktorí by inak kvety už nedostali a nesmierne si ich vážia- nosím ich do domova dôchodcov starkým, ktorých poznám vďaka tomu, že sme sa s nimi stretávali 4 roky s deťmi. Im už kytice nikto nenosí a robia im radosť ako každému zo „starej dobrej školy“. A je jedno, že už ich majú len na stolíku- lebo sú imobilní…  výhľad na kyticu, ktorú ani mnohí nevedia od koho dostali, im robí radosť, lebo majú uložené, že kytica znamená, že niekomu na nich záleží, že ich niekto bol pozrieť.

Takže dať alebo nedať kvet? Odpoveď nemám- záleží na vašich pocitoch/postojoch/ zámere a tým, čo a či chcete ním vyjadriť.

Jeden rok som všetky svoje kvety dala dievčatku, ktoré plakalo v škole, sediac na schodoch – lebo mama mu zakázala „podlizovať sa darčekmi“ učiteľke, no ona ju mala rada a vedela, že jej učiteľka kvety miluje (jej učiteľka o.i. aj tancovala ako zboristka v divadle a často sa tešila z kvetov, čo dostávali po vystúpení). A tak nedokázala vyjsť hore schodmi do triedy, lebo si myslela, že nemá čím potešiť učiteľku a veľmi chcela, no a tak si tam, kde sa jej podlomili kolená, len sadla a plakala… no a tak som ju našla našťastie ešte predtým, ako sa „uvítanie“ v ich triede skončilo. Prišla tesne pred koncom a spoza kvetov ju nebolo ani vidieť. 🙂

Kolegyňa vedela potom, že som to bola ja, ale tiež zažila a vážila si to, čo aj ja- nie tie kvety, ale ten zámer potešiť ju niečím, čo má rada- ….

Najlepšia kytica, akú som kedy dostala, bola ovocná- pochutili sme si na nej celá trieda a bolo to super deliť sa spolu a rozpráva nad niečím, čo len tak nezvädne a podporuje zdravie zároveň.

3. Iné darčeky- No toto je kapitola sama o sebe. Viem opäť napísať pár zážitkov…

Prvý netradičný darček som dostala od Branka- chlapca, ktorý  tom čase „patril do špec.školy“ ale vzhľadom na soc. status maminky a vzdialenosti najbližšej špec.školy to nebolo možné. Hneď druhý deň školy mi priniesol  maminu zásteru. Ukázalo sa, že „jediné, čo mu ide“ je varenie s mamou. A mama mala vždy pri tom tú zásteru, tak jej ju potajomky vzal, lebo mama mu vravela, aké je dôležité, aby mu to v škole s pani učiteľkou išlo…

Dostala som aj obľúbeného plyšáka jedného dieťaťa- lebo mama povedala, že s nástupom do školy sa ho musí vzdať, lebo už je veľká… A tak ho priniesla mne- lebo ja som sa s nimi správala ako malá a vtedy mohla svojho plyšáka mať- sprevádzal ju celou prvou triedou, stal sa maskotom našej triedy  a písali sme mu velkáčšsky denník zážitkov J.

Srdiečko upatlané zo striedky chcleba od prváka, ktorý potom celú hodinu usilovne musel žuť kôrku, lebo striedky sa vzdal v môj prospech na srdiečko a keďže prvácke zuby sú ako noty na bubon, stálo ho to potom veľa námahy..

Tajné zaľúbené listy prvákov, ktorí si ma chceli vziať za ženu, až vyrastú… kvety a venčeky z púpav robené cez veľké prestávky… domáce lekváre, koláče a keksy, upatlané kúsky prváckej desiaty- odždibnutý vždy kúsok niečoho extra obľúbeného (lebo to musím ochutnať, lebo je to to najlepšie a oni sa o to so mnou delia- no odolaj) 🙂

Denníky z triedy, vyvsvedčenia, ktoré mi ako učiteľke napísali, nespočetne kresieb, básničiek, fotiek so mnou s venovaním, … vlastne ani neviem zrátať čoho všetkého.

Deti nás totiž vždy chcú obdarovať- a učia sa to zdokonaľovať- a najkrajší je na tom ten zámer- nie preto, aby si nás získali, ale že sa chcú s nami podeliť o svoje „naj“ , preto, že majú vzťah…

A mnoho rodičov je rovnakých- dáva nám dary, o ktorých netuší, aké sú pre nás vzácne a robia to len tak, bezprostredne- – napr. ked som písala tým svojim denne zážitky zo školy v prírode a oni odpisovali- kedy urobíte školu v prírode aj pre rodičov? Alebo ke´d si všimnú, čo nám v triede chýba a zrazu sa mi to tam objavi- napfr. Keď smre s deťmi hrali divadlo o kozliatkach a ja som zrazu od mamičky krajčírky mala jedno ráno na stole 7 kozliatkových čapičiek a jednu koziu pre mňa ba aj vlčiu…keď mi píšu poďakovania, rozprávajú sa so mnou, stretnúc ma na ulici, alebo keď vôjdem na pohotovosť s kkŕčami a sestrička sa pozrie na moje meno a povie- jeej, to vy ste tá úžasná učiteľka môjho synovca! A spustí rozprávanie…

Mohla by som písať donekonečna. Úprimne- keby som na začiatku či konci roku ako učiteľka nič nedostala, zvažovala by som, kde som urobila chybu. Lebo – čokoľvek tým darom je- od objatí, poďakovaní, požehnania, modlitieb,  rozhovorov,  cez listy, maminu zásteru, kozmetiku od mamy, ktorá presne odhadla, čo potrebujem, čaju zo Srí Lanky, ktorý milujem,  kávy, kvetov v kvetináčoch, bylinkách pre našu záhradu,  cibuliek kvetov, ktoré sme potom s deťmi sadili, ovocnú kyticu, hrnčeky s venovaním, obrázky, záložky, anjela v rôznych podobách, sviečky, perá, vajíčko, domáce lekváre, sušienky, knihy a poukážky na ne (či rôzne iné poukážky), domáce ručné výrobky rôzneho druhu, na ktorých sa podieľali deti- absolútne čokoľvek, v čom je čitateľný zámer vzťahu, toho, že chcú urobiť radosť, že im záleží- je vzácne.

Ako som napísala v jednom článku na eduworlde, najkrajším darom, ktorý dostávame na začiatku roku sú deti- a ak sú nám zverené s dôverou, úctou a láskou (prejavenou požehnaním, objatím,  kvetom, darčekom, či akokoľvek inak) je to bonus. A hoci je jedno, ako je tá úcta, láska, vzťah vyjadrený, je úžasné môcť cítiť, že tam je.

Ak to pre vás znamená, že dáte učiteľke kvet- dajte jej ho.

Ak to pre vás znamená, že jej dáte svoje dieťa- urobte to tak, aby o tom vedela.

A ak máte pocit, že na začiatku je ona človek, ktorý pre vaše dieťa „ešte nič neurobil“ a nie je teda dôvod mu čokoľvek dávať, urobte to tiež. ( Verím, že to prijme, pretože zrelí učitelia tiež nepodmieňujú svoj vzťah k deťom tým, že si ho musia najskôr zaslúžiť, proste ich prijímajú)

Hoci sa o učiteľoch píše všeličo a ja by som mnohým z nich (lektorovala som ich celkom dosť) vlastné dieťa naozaj nezverila, skúste im na začiatku dať dar, o ktorom nemusia vedieť- veriť im, že robia to, čo najlepšie vedia. Tam niekde začína totiž partnerský vzťah.

No a bodka na záver je materská- áno, aj moje deti majú učiteľov. Júlia toho svojho má naozaj rada a nesmierne si ho váži- keďže tento rok je už šiestačka,vyberá darčeky a svoje vyjadrenia sama. Minulý rok mu doniesla úrodu zo svojej obľúbenej liesky, na ktorej od malička strávila veľkú časť svojho „vílieho“ života. Tento rok mu nazbierala vo vysokohorskej doline ľubovník- dala ho usušiť a chce mu dať takú liečivú kytičku. Obohatila ju ešte bylinkami z našej záhrady a aj od mora- od všadiaľ, kde bola. Aby vedel, ako vonia a chutí jej svet- delí sa s ním o to.

Takže, ako to cítite/vidíte vy? S čím zajtra ráno do školy?  Dúfam, že s pozitívnym očakávaním, alebo dokonca s nadšením a úctou. Ako učiteľka tam budem čakať presne s týmto. A ešte s otvorenou náručou. 🙂

Ľuba