Dnes je deň vysvedčení.
Moje deti v škole si ku nemu vypýtali príbeh z Narnie :) A tak sme vkĺzli do života princa Kaspiana. So zatajeným dychom vstupujeme spolu so Suzan, Lucy , Edmundom a Petrom do Narnie.
Sú na známom mieste a predsa ho nespoznajú. Skúmajú ruiny Cair Paravel, netušia, čo sa tu stalo. … zachránia jedného z pôvodných obyvateľov Narnie a spolu s ním putujú pozdĺž rieky. Tu im vojde do cesty medveď. Lucy, tak ako je zvyknutá, sa mu prihovorí a očakáva odpoveď ( v pôvodnej Narnii sa zvieratá rozprávali s ľuďmi a boli naozaj skvelé) Medveď miesto odpovede zareve a zaútočí.
Lucy to nechápe.
-Čomu nerozumieš? Je to už dávno. Tak dlho sa ku nim správali ako ku zvieratám, až sa nimi stali… dostane odpoveď od trpaslíka.
Stop.
Jedno z detí skočí tesne ku mne a šepká:
-Ľubka, to fakt?
Takú silu má naše správanie k druhým?
Že zmenilo láskavé živé tvory na obyčajné divé zvery?
Zastaví sa mi dych. Dnes, práve dnes deťom odovzdávam vysvedčenia. Keď som robila na linke istoty, ten deň bol jedným z najťažších. Toľko zranených detí, ktoré uverili, že nemajú žiadnu hodnotu- lebo známky, ktoré im dávali vnímali ako svoju osobnú hodnotu, toľko tých, ktorí sa báli ísť domov…
Tisícky detí ich prinášajú domov
a pozerajú na seba očami rodičov, učiteľov cez známky a tak dlho vnímajú, akú hodnotu im priraďujeme, až uveria, že je ich osobná. A keďže sú známkovaní len z toho, čo sa v škole známkovať má, niektorí uveria, že nemajú žiadnu, alebo len veľmi malú osobnú hodnotu. Lebo to, za čo ich hodnotíme, sa stáva meradlom ich hodnotenia.
Pozriem sa na dieťa, čo na mňa hľadí s otázkou v očiach a zamýšľa sa, akú silu má naše správanie k druhým, akú silu majú naše slová.
Nestihnem odpovedať, lebo ona potrasie hlavou pozrie na vysvedčenia na stolíku, na ktoré hľadím aj ja a povie:
– Ako dobre, že sme si ich spolu písali! To je super, že si nám dala možnosť napísať vysvedčenie aj sebe samým a že sme mohli aj priateľom a vieš čo, napísali sme aj tebe :). Ja som to urobila tak ako ty- snažila som sa . Takže ak má naozaj naše správanie a slová takú silu, tak dnes budeme všetci prekvitať. Ďakujem. – povie a odhopsá.
Príbeh pokračuje.
A potom si dávame vysvedčenia.
A hoci zvyknem každý rok dať deťom úlohu, aby mi napísali vysvedčenie, tento rok som zabudla. Len sme na slohu rozdali čisté papiere, vysvetlili si, čo je vysvedčenie a čo ja na ňom musím hodnotiť a teda dali sme si výzvu, nech si napíšu to, čo by tam nemalo chýbať, ako to zažívali oni, čo na sebe oceňujú, čo sa im páčilo, čo zažili, z čoho majú radosť, čo objavili… A že ja im to k ich vysvedčeniu pridám, aby bolo kompletné. No- padla otázka, že keďže to zažili spolu s niekým, či môžu aj jemu… a teda nakoniec sa rozhodli, že aj ja som súčasť triedy a tak napísali aj mne
A tak sme si rozdali vysvedčenia :)- Na tých odo mńa mali lodičky, ostrov a perecentá, akí úspešní boli v danýh povinne hodnotených predmetoch. Okrem toho tam mali aj pár veľmi osobných slov presne o tom, čo som si všimla, čo oceňujem, čo považujem za ich výzvu a čo si vážim. Tvorila som ich celú večnosť a odovzdala za okamih, no s úctou a vedomím,, že tak, ako v tej Narnii, slová sú silné a niektorých sprevádzajú “celú večnosť”
A potom to prišlo. Pár vysvedčení som dostala aj ja. Je z nich čitateľný jazyk, slová a spôsob, akým je s deťmi komunikované.
Čo dávame, to sa nám vráti.
Známky a percentá “musia byť” , to podstatné je však mimo nich. Delím sa o tú krásu. A o radosť, že aj keď som ich nevyzvala, vnímajú ma ako súčasť triedy a chceli mi dopriať to, čo ja im. Sú skvelí :)
A čo by napísali svojmu učiteľovi na vysvedčenie Vaše deti?
Skúste , veľa Vám to napovie o sile slov a hodnotení, ktoré denne zažívajú. Spýtajte sa ich a ak dovolia, podeľte sa s ostatnými v komentároch.
