Svet nie je taký veľký, ako sa pôvodne myslelo

– znie časť citátu z div.hry p. Štepku. Dnes mi znie v ušiach celý deň, pretože som sa o jeho pravdivosti presvedčila neuveriteľným spôsobom. Často vravím, že žijem neuveriteľné príbehy,  a že ma len tak niečo neprekvapí, no takéto niečo úžasné by som si ani nevysnívala.

Začalo to tým, že som si v stredu v MHD všimla chlapča, ktoré nástojčivo opakovalo, že vidí šaša. Napísala som o tom na facebook a za dva dni to like-lo neuveriteľných 4.992 ľudí a status má 775 zdieľaní. Tým sa začalo to nejneuveriteľnejšie, čo sa mi dodnes stalo, citujem pre tých, ktorí nečítali ( aj pre seba):

Facebook, 20.5.2015:

“ MHD. Sedím, vedľa mňa mamička s dieťaťom na kolenách. „Šašo, šašo! Vykrikuje chlapec a nadšene ukazuje smerom k celkom obyčajnej žene. Mamička pozerá, ja pozerám, ale nikde žiaden klaun. Mamička najskôr skúma, kde ho dieťa vidí, potom mu vysvetľuje, čo šašo je a ako vyzerá, a že tu žiaden nie je.
„Šašo!Šašo!“ – trvá malý na svojom a bez prestávky to kričí a ukazuje. Prejdeme cca dve zastávky, matka už prešla cez bezradnosť a zúfalstvo do hnevu a keďže niektorí cestujúci zazerajú, frfľú a žiadajú ju, aby čoraz silnejšie kričiace dieťa umlčala, už ho nepresviedča, že v buse šašo nie je, ale snaží sa ho umlčať nahnevaným – Buď už ticho! – a zakrýva mu dlaňou ústa.
Mňa to zaujalo a tak, chtiac vedieť, čo ten malý vlastne vidí, sa prikrčím a spoza neho, vo výške jeho očí vykuknem a…FAKT! Je tam! Skúsila som vám ho narýchlo odfotiť- gombíček na výstup robí dáme červený nos, ktorý vidí iba chlapča.  🙂  A ja zase raz uvažujem nad našimi spôsobmi- najskôr skúmame, čo myslel, keď šaša nevidíme, povieme mu, že nechápe, čo šašo je, potom pridáme , že sa mýli a žiaden tu nie je a keď to nestačí, snažíme sa ho umlčať len preto, aby bol kľud. Hm. Pritom stačilo dôverovať a pozrieť sa na to z jeho uhla pohľadu. Alebo aspoň mu veriť a rešpektovať, priznať, že ja šaša nevidím, ale to, že ho neviem vidieť, ešte nemusí znamenať, že on sa mýli a už vôbec nie, že on klame či si vymýšľa… Keby sa dnes usporiadala v MHD súťaž, kto z nás bol najväčší šašo-čítaj najviac na smiech- asi by to vyhrali dospelí, čo chceli umlčať dieťa len preto, že videlo niečo, čo oni nevideli, lebo to bolo mimo ich uhla pohľadu a oni sa nenamáhali vyskúšat ten detský.

A ja uvažujem, ako často toto deťom robíme a kedy potom nastane ten zlom- že prestanú veriť buď tomu, čo vidia, alebo nám… „

Hneď v komentároch sa ma niekto spýtal, či som to ukázala aj tej mame. No neukázala. Ja som vstala, že vystúpim, pred zastávkou a naklonila sa, aby som videla, čo vidí. Potom, pretože mám návyk o krásne okamihy sa deliť, som to ešte rýchlo cvakla a ledva vyskočila z autobusu. Po tej otázke som si povedala, že ten človek má pravdu. Dôležitejšie zrejme bolo, aby sa to dozvedela mama, mojim priateľom na fb som to mohla aj len opísať, bez fotenia… V hlave som si uložila, že to nejako napravím. Nevedela som ako, iba…som si povedala, že si to pre budúcnosť dobre zapamätám a vyslala som prosbu niekde hore, aby mi to v najbližšej podobnej situácii „docvaklo“ a oslovila som priamo toho, koho sa to týka.

No a dnes som dostala správu. Začínala slovami:

„Milá Ľubica!

Som tá mamina, ktorá sa s vami viezla v MHD. Ďakujem vám za to, čo ste napísala. Dostalo sa to ku mne hneď večer, kamoška mi preposlala, že aha aký krásny status. A ja som sa rozplakala, lebo mi došlo, že je o mne. „

List mi vypadol na kolená a ja som sedela v nemom úžase. Moje želanie, to, ako neuveriteľne sa to šírilo internetom, hoci iné moje správy sa tak nešíria… Ja viem, že náhody neexistujú a tak sa to k tej maminke zjavne chcelo dostať. Ale ako sa ona dostala nazad ku mne? A ako to, že mám od nej list, ručne písaný, v schránke ? Na mojej adrese? Pokračovala som v čítaní:

„Náš Adamko je chlapec, ktorý skoro nehovorí. Som zvyknutá, že vydáva rôzne zvuky, za ktoré sa na nás ľudia hnevajú.  Nemá ešte tri roky, no už sme boli na vyšetrenie, či nie je autista, lebo netvorí vety, a rozpráva málo, no keď spustí, väčšinou  nástojčivo opakuje to isté jediné slovo, naliehavo, potom zlostne. Poradili mi ho mocne objímať a dať mu dlaň na ústa, aby vedel, že to ostatným vadí. A tak to robím- objímam ho a zapchávam mu ústa, keď treba, no aj tak nás už pár  krát vyhodili z autobusu. Preto som sa rozplakala, keď som si prečítala, čo ste napísala. Prišlo mi ľúto, že cudzia žena viac rozumie môjmu synovi ako ja. Rozhodla som sa, že sa pokúsim viac mu rozumieť a ke´d to nepôjde, budem mu aspoň veriť. Mne moja mama stále opakovala  vetu: “ Čo na to povedia ľudia (susedia)?“ a ja som to neznášala.A teraz zapchávam ústa svojmu synovi, lebo sa bojím toho, čo som najviac neznášala: ČO na to povedia iní? Pritom na prvom mieste by malo byť ako sa cíti Adamko!  Fotku so šašom som si vytlačila a zalaminovala, hoci je rozmazaná.Dala som si ju medzi doklady, ktoré mám vždy pri sebe, nech mi pripomína, že dôležité je, ako sa cíti on. Napísala som si na ňu: Ver svojmu synovi, ako to vidí on.

Možno to nikdy nedokážem vidieť tak isto, alebo chápať a možno mi to aj celkom unikne, ale už nikdy ho nebudem umlčiavať zo strachu, čo povedia ľudia. Ešte raz ďakujem a chcem ostať v anonymite, preto sa nepodpisujem, no budem rada, ak pod status pridáte tento list. Možno pomôže aj iným mamičkám, ktoré si vsugerovali, že žiť treba podľa toho, čo povedia ľudia, a nie podľa toho, čo cítia.

mamina Adamka „

Čo dodať?  Svet je plný zázrakov. Žijem neuveriteľný život: dejú sa mi neskutočné a krásne veci. Ďakujem Vám, priatelia, že ste svojím obrovským záujmom o príbeh detského videnia sveta spôsobili, že sa dostalo aj jeho maminke Ďakujem, že sa ma na maminku niekto opýtal a ja som si vďaka tomu úprimne priala nejako jej to povedať. A ďakujem, že je to naozaj tak, že si stačí priať.

Keď som sa o tom rozprávala so svojou dcérou, dala tomuto krásnemu dňu plnému pre mňa neuveriteľných náhod a splnených želaní tú najkrajšiu bodku:

„Mami, prečo si myslíš, že tvoje želanie spôsobilo niečo také veľké, že toľko ľudí si prečítalo tvoj príbeh a že sa dostal k maminke toho chlapca a že ťa našla na webe a napísala ti? „

–  Chcela som dcéru podporiť vo viere v zázračný svet a tak som chcela povedať niečo na tú tému. No než som otvorila ústa, dostalo sa mi:

V skutočnosti si si nevšimla to najdôležitejšie, tento príbeh ukazuje, že sme všetci spolu spojení. A že to spojenie je silnejšie, hlbšie a krajšie, ako sa dá vôbec vidieť. A potom stačí želanie malého chlapca, ktorému nerozumie jeho maminka, želanie maminky, ktorá mu rozumieť chce, tvoje želanie zachytávať krásu sveta pre ostatných,želanie všetkých, čo tú krásu vedia v tvojich riadkoch nájsť a poslať do sveta, želanie cudzieho pána, aby sa to dostalo k mame, ktoré vytvorí tvoje želanie dostať to k nej, to sa spojí s jej želaním a vráti sa k želaniu malého chlapca, ktorému aspoň na chvíľku porozumie jeho mama…. Sme takí prepojení, sme navzájom súčasťou svojich  želaní. Preto sa to vie stať.Tie zázraky.“

Nuž, milí moji, ďakujem Vám všetkým, že sme súčasťou niečoho viac, čo dnes umožnilo, aby jedna mama pochopila svoje dieťa. Lebo- to je veľká vec. Mne sa príliš často stáva, že tie svoje nehápem. Ale milujem ich a dôverujem im o to viac. Ďakujem nám všetkým

Ľuba