O mne

Vítam Vás vo svojom živote. Je mi potešením, že sa stávate jeho súčasťou a s nadšením čakám na čokoľvek, čo mi cez kontakt napíšete.

Pri písaní svojho príbehu som si uvedomila, že sa nedokážem podeliť o celý svoj život. Skúsim teda aspoň o to, čo ma priviedlo k písaniu blogu, na ktorom sa nachádzate. Je v ňom všetko, čím žijem, takže ak ho čítate, strávili sme spolu už nejaký ten čas. Ďakujem za to, pridávam, čo ma k písaniu priviedlo a ostatné neskôr, na pokračovanie, vždy pri nejakej z tém.

Lubka fotoCelý môj príbeh je o tom, ako som sa naučila byť šťastný rodič. Dlhá, no úžasná a dobrodružná cesta, ktorú som podnikla preto, lebo chcem, aby moje deti boli v živote šťastné. A pochopila som, že jediný spôsob, ako to dosiahnuť, je byť šťastný rodič.

Ešte to nedokážem v každom momente svojho života, ale keď už poznám ten pocit, viem si ho vybaviť aj v tých najnemožnejších rodičovsko- detských interakciách a zásadne to mení moje správanie a tým aj pocity detí.

Vedia , že si spolu vychutnáme čas. Vedia, že to, ako- záleží len od nás všetkých- rovnocenne. Vedia, že ich milujem, aj keď som naštvaná.

Ba dokonca vedia, že vtedy skôr nemilujem sama sena a že hnev nie je riešenie.

Vedia ma vtedy objať, aj rozosmiať.

Alebo nechať ma samú, keď to potrebujem.

A vedia- že to všetko bude dopriate aj im, ak to zrovna potrebujú.

Vieme to o sebe a pre seba navzájom Učíme sa to každý deň a každý deň sa aj spolu delíme o to, ako sa nám to /ne/darí.

V pedagogike existuje výraz inklúzia- je to spôsob „včlenenia“ dieťaťa do triedy, takého, aké je. Proste akceptácia. Prijatie. No zároveň to obsahuje zžitie sa s celou komunitou- tak aby všetci boli v pohode, prijímaní a navzájom sa svojou inakosťou „neobmedzovali, nerušili“ a fungovali prosociálne v rámci komunity, ako spoločenstvo.

Tak toto som sa musela naučiť najskôr doma. A som vďačná za to, že mi to bolo dopriate. Som inkluzívne začlenená v našej rodine 🙂 práve tak, ako každý jeden jej člen. A už sa učím len jediné- prijať sama seba.

Celý svoj život som chcela a chcem byť učiteľka. Učiteľ je pre mňa niekto,kto učí tým, kým je. Preto musí ustavične robiť všetko preto, aby bol Niekým, musí sa učiť vzájomne s deťmi a od detí, so sebou a pre seba, byť spoluzodpovedný za svet cez zodpovednosť za seba.

Znie to ľahko, ale… Podelím sa s Vami o niečo veľmi osobné. Možno nenájdem tie správne slová, lebo ešte vždy mám v sebe dosť silné emócie.

Než sa nám narodili naše dve krásne dievčatá, štyrikrát mi umrelo dieťa počas tehotenstva.

Keď sa konečne narodila Hany, zdalo sa, že mám všetky dôvody byť šťastná. Miesto toho, som bola nevyspatá, zúfalá, neupravená, nestíhala som nič. Variť, prať, upratovať- absolútne nič. Hany sa narodila chorá- a hoci sme to s manželom cítili od začiatku, na zdravotnú kartu som dostala veľký červený nápis Prehnane starostlivá matka. To aby sa mali na pozore pred ženou, ktorá chodila zúfalá k lekárom a vravela, že niečo nie je v poriadku, keď dieťa nespí a denne preplače 10-12 hodín. Prevalilo sa to až po tom, ako mala Hany rok a takmer skolabovala na pohotovosti. Zrazu sa ma pýtali, kde som bola doteraz!

Diagnózy nebudem rozpisovať, snáď len to, že napriek tomu, že mali byť celoživotné, dnes už sme takmer zdraví a všetkého, s výnimkou genetickej poruchy zrážania krvi, sme sa zbavili.

Keď mala Hanka 18 mesiacov, narodila sa nám Julinka. História sa opakovala a ja som s pre istotu dozvedela, že za to môžem ja- vraj to majú po mne (hoci som v živote nemala dané diagnózy), cena za to, že som ich tak chcela a tak som po prvý raz pochopila, čo znamená vypiť kalich horkosti až do DNA.

Keby ste ma stretli v tom čase- nuž- strapatá, nevyspatá, neupravená, dom plný neporiadku, stelesnené zúfalstvo. Pripadala som si neschopná , nemožná, keď som videla usmiatu mamičku v reklame, mala som pocit, že budem hrýzť… Ja, ktorá som predtým pomáhala mnohým s ich zúfalstvom s deťmi, ja, ktorá zvládala 25 členný kolektív detí so smiechom a radosťou, ja, ktorá som robila úspešné terapie s deťmi s rôznymi problémami…ja, ktorá som teraz sedela na kope neporiadku a plakala so svojimi deťmi… Nikdy som si tak hlboko neuvedomovala, že keď môj skvelý manžel povedal v dobrom aj v zlom, myslel to absolútne vážne. No nikdy by mi nenapadlo, že to zlé budem ja osobne…Myslela som, celkom vážne som si predstavovala, aká budem šťastná, ako po prvý raz, keď som dostala Haninku či Julinku na ruky… No nedokázala som to. Keď som sa na ne pozerala, videla som tie malé uplakané, do zúfalstva ma privádzajúce a strašne vyčerpávajúce stvorenia, videla som ich ako úžasné bytosti a dar do našej rodiny, ale zároveň som mi zobrazovali moju osobnú neschopnosť byť matkou…

A s takou clonou na očiach sme začali vyrastať. Postupne sme zdolávali ochorenia, ktoré mali byť podľa diagnostík neliečiteľné, liečili sme sa, no šťastie neprichádzalo.

Jedného dňa prišla za mnou Hanka s čarovnou paličkou v ruke a vílími krídlami na chrbte a vraví: – Maminka, chceš byť šťastná?

A ja som nadšene prikývla.

-Tak buď! Povedala a zamávala paličkou…

A ja som si povedala, moja, keby to bolo také jednoduché… A v čistom zúfalstve z vlastnej neschopnosti som jednej noci našla webstránku s príznačným nápisom- naničmama.

Posťažovala som sa… Znovu…Znovu…

Nepomohlo mi to! Do čerta! Povedala som si jedného dňa. Snáď tie deti robia aj niečo dobré! A možno, možno aj ja! Nemôžem byť skrz- naskrz nemožná, keď som dokázala pomôcť toľkým ľuďom, ako to, že nie sebe!?

A rozhodla som sa, že ten skvostný okamih, niečo krásne, v tom zmätku, hluku a neporiadku, čo sme robili, zachytím a napíšem pre ostatné.

Trvalo mi dva týždne, kým som zachytila prvý čarovný príbeh. Zožal úspech.

Striehla som ďalej. Zamerala som sa na krásne veci v našom živote a začala ich písať a deliť sa o ne.

A stal sa zázrak . Čarovných vecí pribúdalo, stávali sa stále častejšie a boli aj dni, kedy som sa o všetko krásne ani nestíhala podeliť. Moje úžasné deti v tom neporiadku, hluku, smiechu a všetkom, čo robili, robili aj nádherné, neuveriteľné veci.

Vznikla čarovná zbierka Slnko v duši a ja som sa zmenila z uštvanej, vyčerpanej a zúfalej mamy na šťastnú. Nový filter, cez ktorý som sa pozerala na deti, začal fungovať aj vo vypätých situáciách. A ja som zrazu videla svet inak, bola som šťastná, hoci jediné, čo sa reálne zmenilo, bol môj pohľad na svet.

A až neskôr som zistila, že som intuitívne použila jednu z najstarších techník na zmenu života- techniku zamerania pozornosti. Na čo zameriaš pozornosť, to rastie. Kým som ju zameriavala na vlastné zúfalstvo… narastalo, potvora. A keď som prepla na skvelé veci…začali sa množiť.

Spolu s manželom sme začali v dennom živote pestovať šťastné rodičovstvo. Nejde ani tak o to, byť šťastný v každom jednom okamihu- to ešte nedokážem. Ale vedieť, že šťastie je a že je to moje rozhodnutie a vedieť sa pozerať šťastnými očami- to sa dá naučiť.

Ak si to chcete predstaviť, skúste si predstaviť veľmi šťastný okamih v živote- napríklad keď som po prvý krát videla svoje dieťa. Keď sa dnes stane niečo, čo by ma predtým vytáčalo a zúfala som si, idem pokojne k dieťaťu a vedome si vybavím presne ten pocit. A tak sa naň pozerám takými očami a… zrazu sa veci dejú inak. Je to také jednoduché a krásne!

Rozhodli sme sa preto podeliť s ostatnými – aby každý, kto chce, vedel že sa dá byť šťastný rodič a naučil sa ako. Lebo iba tak môžme dosiahnuť, že naše deti budú mať šťastný život.

Môj príbeh má ešte ďalší neuveriteľný bonus. Už je to 7 rokov, čo som sa zameriavala na krásu v našej rodine a naučila sa ju vidieť a tvoriť. A zrazu- to isté sa mi otvorilo smerom do sveta- na ulici, cestou v MHD, kamkoľvek sa pohnem- zažívam krásu tohto sveta. Zatiaľ sa čudujem a delím o ňu v blogoch, no verím, že je to „vedľajší účinok“ školičky šťastného rodičovstva, ktorú som si prešla.

A že sa to vie naučiť a zažívať každý, kto chce.

Preto som otvorila blog, kde, verím, si budeme robiť navzájom dni krajšími. Kde sa aj vy podelíte, keď objavíte nejakú tú krásu okolo seba či v sebe. A ktorá bude štartom pre školu šťastného rodičovstva- ktorú má, verím, v sebe každý z nás, kto chce.

Ďakujem za každú jednu každodennú, všednú i neuveriteľnú radosť, ktorú sem pridáte.

Ľuba