Skoré ráno, MHD. Sedím v „štvorke“, prisadne si ku mne mamička s dieťaťom. Ona sedí v smere jazdy, jeho dá na sedačku oproti, tak, aby naňho videla. Cestujú mlčky,keď tu zrazu malý skríkne:
-Aha, mami, poschodové auto!
-Ale, prosím ťa, poschodové auto nejestvuje! Máme poschodový autobus, poschodový vlak…
– A poschodovú mačku! , -skočí jej malý do reči.
Mamička sa zarazí, nepovie nič. Malý postrehne môj záujem a tak sa dozviem, že jednu včera stretli. Dovtedy nevedel, že poschodové mačky sú. No včera mu mamička povedala, čo to je, keď jednu videl. A vyzerala presne ako toto poschodové auto. (Mimochodom, keďže sedí vedľa mňa, na rozdiel od mamičky celý čas vidím, čo tým myslí )
To už sa mamička červená a snaží sa strhnúť jeho pozornosť čokoládkou, ktorú vyťahuje z kabelky. Malý je však príliš zaujatý objavovaním sveta a a tým, že mi ho môže vysvetľovať.
– Poschodový autobus má dve poschodia, poschodový vlak tiež, ale poschodová mačka, to je, keď sú akoby dve mačky na sebe, jedna na druhej, ale pohybujú sa spolu, sú vzadu spojené jedna o druhú. Včera sme jednu stretli a mama mi vysvetlila, čo to je.
Mamička preklápa oči, červenie, snaží sa dieťa zastaviť tým, že mu zapchá ústa čokoládou. No nespolupracujú ani len jej ruky. Trasú sa jej, čokoláda vypadne.
-No vidíš, čo si urobil! Trepeš blbosti a teraz sme prišli kvôli tebe o čokoládku!- skríkne matka.
– Pani, ale on má pravdu. Keď sa obzriete, uvidíte, že je tam naozaj poschodové auto… – poviem s úsmevom. Obaja totiž vidíme to isté- jedno auto postavené na druhom. Ide zrejme o reklamu, lebo pri tomto čudesnom „artefakte“ sa skvie aj nápis, niečo o tom, či naozaj budú musieť petržalčania v budúcnosti „parkovať takto“ ?
– Ešte ho v tých blbostiach podporujte! Chcete aby im veril? Alebo mu nahovoriť, že jeho mama klame? Poschodové auto je blbosť! Všetci vieme, že existuje asi tak, ako poschodové mačky! – vykríkne na mňa rozhnevaná mamička a ani len sa neobzrie.
Schytí malého, postaví sa s ním ku dverám a zatiaľ čo ľudia v autobuse (nebolo ich veľa tak skoro ráno), si dali tú prácu a ukazujú si poschodové auto a usmievajú sa, ona pevne zviera ruku malého, ktorému úspešne napchala novú čokoládu do úst a na najbližšej zastávke doslova vyskakuje s ním skôr, ako sa dvere celkom otvoria.
A ja na ňu pozerám a je mi úprimne ľúto toho, ako sa chytila do vlastnej pasce. Spôsob, akým deťom prezentujeme svet, vytvára v nich asociácie, cez ktoré v jeho spoznávaní pokračujú. Poschodové auto vyzeralo ako poschodová mačka- fakt. Bolo jedno na druhom – a my sme sa potom tiež vďaka našim asociáciám chichotali, že takto sa rodia malé autíčka a niektorí v buse zvažovali, ktoré značky by sa oplatilo skrížiť a ako sa stalo, že tieto dve autá pocítili k sebe takú nezadržateľnú túžbu, zatiaľčo iné parkujú vedľa seba bez povšimnutia atd.
Presne preto bolo pre mamu rovnako neuveriteľné, ako poschodová mačka, ktorú si vymyslela ona, aby sa vyhla vysvetľovaniu toho, prečo sú dve mačky na sebe.
Deti veria rodičom rovnako ako svetu, v ktorom žijú. A keďže na mnohé, s čím sa stretnú, nemajú dostatok skúseností a poznania, pýtajú sa. To, ako vyzerá ich svet, čo si o ňom myslia, ako v ňom žijú, vychádza potom z odpovedí, ktoré dostanú. A to je obrovská zodpovednosť. Lebo- v istom okamihu ich množsvto skúseností presiahne tú čarovnú hranicu, keď už naše skúsenosti nebudú na poznávanie sveta potrebovať. No- ak ich zážitky budú o tom, že sa im tie naše osvedčili, budú sa nás rady pýtať aj ďalej. A potom príde čarovné spoluobjavovanie, spoluprácia, výmeny názorov, životných skúseností, vzájomne sa obohacujúcich. Viem to, lebo dodnes sa takto otvorene rozprávam so svojimi skvelými rodičmi. No môže prísť aj to desivé, že zo dňa na deň deti prestane zaujímať, čo im o svete a ich živote hovoríme, ba dokonca aj to, čo si myslíme. Prídu zúfalé vety typu: „Jemu je úplne jedno,č o hovorím, čo si myslím, on ma nepočúva, ignoruje…on ma vyslovené týra, robí hrozné veci a nedá si povedať. “ Vtedy už je naozaj ťažké zistiť, kde a kedy to začalo.
Keby som vám povedala, že to všetko začalo poschodovou mačkou, verili by ste?
Ono, ten život s deťmi je spoločná jazda, aj keď deti zrovna sedia v protismere a vidia niečo celkom iné. preto, kým majú ešte chuť sa pýtať, kým nám veria, je dobré sa aspoň obzrieť a snažiť sa vedeť vidieť a počuť, čo sa nás pýtajú. A odpovedať, ak to vieme. A priznať, že občas aj nevieme. A nechať ich nachádzať vlastný svet. Po svojom. No viezť sa v tom s nimi.
Krásnu jazdu životom s našimi deťmi prajem nám všetkým
Ľuba