Od narodenia našich detí, rok čo rok patria listy Ježiškovi k našim spoločným predvianočným rituálom. Sadneme si, zapálime sviečku na adventnom veci, kreslíme svoje želania a rozprávame sa o nich. Nádherné spoločné chvíle s vôňou medovníkov, ihličia a spievaním kolied pri krbe.

Znie to jednoducho, ale nie je. Už pri prvom spoločnom písaní sme zistili, že naše deti sú tak akosi iné, ako je zvykom.

Rok prvý– jedna mala 3 a druhá 5 rokov. Napísala som im krasopisne nadpis:

Milý Ježiško!

Na Vianoce si želám: (a nechala som priestor pre kresbu.)

Na prvom obrázku nebolo nič. Ostal biely. Prekvapene som so spýtala: -Ty si nič neželáš? A dieťa rovnako prekvapene odpovedalo:- Želám! Veď je to tam nakreslené! -??? – Sneh predsa!! Nech je všetko okolo celé biele a aby som mohla lízať cencúle!

Na druhom bol stromček a my všetci. Dcéra si želela, aby sme boli všetci spolu, šťastní a zdraví.

A ja som uvažovala, či mi to písanie listu nevyšlo-keďže som sa nedozvedela, čo im kúpiť, alebo či tie moje deti prirodzene chápu podstatu Vianoc tak akosi lepšie ako ja.

Rok druhý.

Listy začali písať v škôlke už pred začatím adventu. Princíp bol komerčný- učiteľky doniesli deťom reklamné letáky hračkárstiev a oni si vystrihovali a nalepovali, čo chcú. Jasná správa pre rodiča…  Moja dcéra priniesla domov biely papier. –Jéééj, sneh! –potešila som sa. – Nie, mami. Ja len neviem, čo si želať, lebo to, čo by som chcela, tam neodfotili. A ukázala rukou smerom na naše rodinné foto. Aha, došlo mi, želenia sa zjednotili- Spolu, šťastní a zdraví. S dovetkom- Mami, my si predsa navzájom plníme svoje želania a sny stále, tak prečo by sme to mali zrovna na vianoce robiť nejako inak?

Rok tretí.

Julku v škôlke donútili vybrať si z katalógov. Mala už takmer 6 rokov a na jej liste sa skvel výstrižok z jedného nemenovaného letáku. Boli na ňom ruže a nápis: Čerstvé ruže vždy v pondelok, štvrtok a sobotu. Trhlo mi kútikmi od smiechu (že zrovna toto našla v hore letákov s hračkami) a prečítala som jej to. A ona prekvapene povedala: -Ale to nemusí byť. Stačia mi raz na vianočný stôl, keď budeme všetci šťastní, zdraví a spolu. Aby nám pripomínali ako v tej rozprávke, že spolu prekvitáme, že ruža má tisíc lupienkov, ktoré sa spolu objímajú a to je krásne ako rodina…

Rok štvrtý.

Sedemročná školáčka si sadla do izby a sama veľkým tlačeným písmom napísala list, na ktorý nikdy nezabudnem:

Milý Ježiško!

Prajem ti všetko najlepšie k narodeninám! Mrzí ma, že všetci od Teba niečo chcú a pritom na Teba akoby úplne zabudli. Nech sa ti splnia všetky želania a ak máš nejaké, ktoré Ti viem splniť ja, tak daj vedieť.

Tvoja Júlia

 

V mojom liste Ježiškovi sa ten rok skvelo jedno veľké ĎAKUJEM. Nič viac. Iba som celý ďalší rok premýšľala, či a ako viem plniť želania niekoho, na koho ešte aj na Vianoce, podľa slov malého dieťaťa, ľudia zabúdajú. Tento rok už som začala písať, hoci to neviem tak celkom správne zachytiť, obsah je asi takýto:

Milý Ježiško!

Buď, prosím ťa, súčasťou nielen našich Vianoc, ale aj našich dní. Pozývame ťa do našej rodiny. Dvere aj srdcia máš otvorené.

mama rodiny, za ktorú som Ti vďačná

Ľuba