-Máš pocit, že si pre šťastie takmer  neviditeľná? Alebo že si ťa všimne iba občas? – spýtala som sa jednej svojej známej po tom, ako ma zasypala takouto lavínou vyhlásení a otázok:

-Ľubka, ty si taký Smieško! Srší z Teba radosť a nadšenie! A stávajú sa ti samé super veci! Ako to, že každý deň zažiješ niečo, čo niektorí z nás nezažijú možno za celý život?! Prečo sa mne nikdy nič také nestane?! Ako to, že teba si šťastie vždy nájde a ja akoby som bola preň neviditeľná?

A ona sa zastavila a povedala:

-Keď je šťastie unavené, sadne aj na vola. No mám pocit, že ešte nikdy som sa necítila ako vôl. Asi tam niekde je pes zakopaný…

Zasmiali sme sa síce, ale ja som začala v sebe nosiť otvorenú otázky. Ako to, že to všetko sa deje práve mne? Dala by sa táto radosť rozdávať? A ako pedagóga ma samozrejme zaujímala aj odpoveď na otázku- Viem nejako naučiť ľudí, aby boli pre pani Šťastenu nielen viditeľní, ale aby s ňou mali rande a potom celoživotný vzťah každý deň?

Odpovede a návody, ako aj časť kurzov, v ktorom som to ľudí učila, som už zverejnila. No pred pár dňami som dostala nový, úžasný návod/nápad. (Ešte vždy sa teším z toho, ako nám do života prichádzajú odpovede na otázky , ktoré v sebe nosíme). Prišiel ku mne článok, ktorý píše o  Knihe o hygge.

Čo to je? To je nepreložiteľné slovo, ktorým Dáni (ktorý kraľujú rebríčku najšťastnejších ľudí  na svete) označujú   pocit tepla a istoty, okamih pohodlia a radosti. Hygga je “ schopnosť tešiť sa z prítomnosti a užívať si ju spoločne s ostatnými – rodinou, priateľmi, kolegami, alebo aj s úplne cudzími ľuďmi. Nie je o vonkajších podmienkach, ale o tom, ako žijeme, ako máme vnútorné nastavenie, aká je naša schopnosť tešiť sa z prítomnosti a užívať si ju spoločne s ostatnými – rodinou, priateľmi, kolegami, či celkom neznámymi ľuďmi.

Hygga je jednoducho schopnosť cítiť sa pohodovo.  Je to nastavenie mysle, že práve teraz nám je fajn. Pocit, že sme v správnom čase na správnom mieste s tými správnymi ľuďmi. A Dáni tomuto nastaveniu odmalička učia aj svoje deti.Odložiť starosti za dvere a cítiť to, čo sa deje práve tu a práve teraz a prežívať to spolu s ľuďmi, s ktorými som sa v tom ocitol.

A ak sa vrátim ku svojim zážitkom, je to presne to, čo som začala objavovať vo svojom živote ja, keď som mala svoje osobné zatmenie. Teraz sa teším, že sú na svete ľudia, ktorí v takomto zameraní, ktoré som ja objavovala spolu so svojimi deťmi, majú celoživotnú prax. Lebo môžem vidieť, ako to funguje a  pochopila som aj dôvod, prečo je to pre niektorých neviditeľné.

Je to skrátka preto, že sme cestou životom (niektorí behom, niektorí tryskom), v tom všetkom , čo musíme, prestali zachytávať a potom aj cítiť tie jednoduché krásy v živote. A tak to nevieme naučiť ani svoje deti. Alebo- ak aj vieme, nepríde nám prirodzené rozprávať o tom- napríklad pomenovať pocit úplného šťastia, keď sa rodina stretne pri spoločnom stole, lebo ho ani necítime- stratili schopnosť necháva starosti za dverami a splynúť v prítomnosti s ostatnými a tak je to pre nás iba časť dňa. No viete si predstaviť, spomenúť, vytvoriť ten POCIT, že by ste sedeli so svojimi blízkymi pri stole a tešili sa zo svojej prítomnosti, rozprávali sa, počúvali, smiali… a cítili to teplo a krásu tohto okamihu prepojenia s ostatnými?

Môj manžel mi kedysi rozprával o  vedeckej štúdii, ktorá ukazuje, že vnímame len cca 2% z toho, čo sa okolo nás deje. Tie dve percentá, na ktoré sme zameraní. A tak človek ráno beží do práce, funguje celý deň a večer… sa čuduje, čo že to tá Ľubica dnes v tomto svete zažila skvelého a radostného- zatiaľčo jemu sa cez deň dialo toľko  všeličoho iného. Zábavné je, že aj  keby celé dni chodili a žili s Ľubicou, nezažívali by všetky tie úžasné veci… Jednoducho preto, že ich 2% fokus je zameraný inde. Lenže!

Ak by Ľubica cestou životom  tým, čo s ňou idú, rozprávala, čo žije, vidí,  cíti , zrazu by videli to isté. Dáni učia hygge svoje deti od narodenia. Učia ich empatii, aj tomu,  že skúšať nové veci a merať sily sa oplatí, ale tiež to, že človek má väčšie šance na úspech, ak dokáže ťahať s ostatnými za jeden povraz. Lebo robiť veci spoločne môže byť nielen užitočné, ale aj príjemné.

A tak mám pre Vás návrh. Otváram dnes fb stránku  k svojej knihe Slnko v duši a pozývam vás, aby sme si na nej boli sprievodcami.

Chcela som fotiť tie okamihy jednoduchého šťastia a rozprávať sa tam o nich s vami, rovnako dať priestor aj vám, aby ste ukázali nám ostatným tie svoje. Nech sa to znovu naučíme vnímať, cítiť, vidieť. Nech nám tie vzácne okamihy nepretečú pomedzi prsty bez toho, aby sme cítili, aké sú úžasné…

No práve dnes ma v obchode oslovil jeden úžasný senior a  ako som tak s ním zažívala tú jednoduchú krásu bytia, uvedomila som si, že také okamihy nefotím, také okamihy žijem.

A tak som sa rozhodla, že to urobím jednoduchšie- budem kresliť jednoduché kresby jednoduchých okamihov šťastia, ktoré mi rozsvecujú to moje slnko v duši, tie, ktoré nám sú darované. A pozývam vás, aby ste ich žili a tvorili so mnou- rada budem prikresľovať vždy na nový a nový obrázok to, čo je darom pre Vás- keď sa pridáte do podpornej fb skupiny slnko v duši a napíšete tam krátky odkaz o tom, čo vám zohrialo či  prežiarilo dušu.

V minulých rokoch sme takto s deťmi zakresľovali krásne veci, ktoré sme cez deň zažili a vkladali sme ich do zaváraninových pohárov. Ako sme si ich čítali, deti sa vždy tešili- že aha, fakt, aj to je úžasné a my sme sa zase tešili tomu, čo je úžasné pre ne. učili sme sa tak nevedomky navzájom tomu, čo Dánov dostalo na prvú priečku najšťastnejších ľudí na svete.

Nájdime spolu šťastie tak, že sa budeme deliť o to, čo kto zachytil. A postupne sa pani Šťastene budeme pozerať všetci spolu rovno do očí. Pozývam Vás na rande s jednoduchým šťastím. Verím, že sa dokážeme vzájomne podporovať a rozsvecovať stále viac tie svoje slnká v duši.

Veľmi sa na to teším- ste vítaní.

Ľuba