Naboso

Je ráno, 7.25. Veziem sa v autobuse, smer Modra Harmónia:). Som zamyslená, teším sa na kurz, na ktorý som práve vyrazila. Z myšlienok ma vytrhne niečia nákazlivá radosť. Nastúpi skupina turistov- cca 50-70 ročných, batôžky na chrbtoch, paličky v rukách a kopa smiechu všade okolo. Smiech neustáva, doberajú sa, slovne si prihrávajú a brilantne spracúvajú prihrávky. Šofér sa usmeje a vraví:

-Takto sa dá baviť v takomto veku? Ste ako teenageri…

Načo najstarší z nich hrdo prikývne:

– Aj sa tak cítime! A ani to nedá veľa práce, skúste to aj vy! Stačí proste vedieť mat radosť a užívať si ju naplno! ;) A ak sa o ňu delíte s priateľmi a nezabúdate chodiť do lesa, energia teenagera vás nikdy neopustí. :)

Mimochodom, je to nákazlivé. Celý autobus sa usmieva, pár ľudí sa aktívne zapája do slovných hier a smiechu a vystupujúci tak akosi veselo hopkajú von. Jeden dokonca vyskákal popri autobuse na jednej nohe „škôlku“ a veselo zamával.

Úžasný štart do dňa, ďakujem. O chvíľu vyhopkám aj ja, no energiu si beriem so sebou a rozdávam ďalej. Mimochodom, je úžasné, že čím viac sa o ňu delíme, tým jej je viacej.

Neskoré poobedie po kurze. Stojím na zastávke. Rozmýšľam, ako krásne vyšla tým skvelým ľudkom turistika. Je slniečko, hoci o teple sa ešte hovoriť nedá, vzduch je plný lúčov. Nastavím im tvár, zavriem oči a….  Zdá sa mi, že počujem známy raňajší smiech a do toho spev. Obraciam sa a oči mi ukážu, že uši neklamali. Na zastávku prichádzajú oní seniori – rozšírení o ďalšie dve, či tri generácie. Vekové zložnie od 0 do 90. :)  Nahlas pievajú a smejú sa, niektoré deti nesú „na koníčku“, jedno v šatke, a- všetci sú bosí! S nohami komplet od blata, topánky so zviazanými šnúrkami prehodené cez plecia. Postavia sa ku mne na zastávku.

Pýtam sa ich, ako bolo a prečo sú bosí. Ja som si v tomto počasí naboso zatiaľ netrúfla.

Smiech.

– Zem si užijete najlepšie, keď vás od nej nič nedelí. No a keď sme sa s našimi stretli (to hovorí jeden cca 30-ročný muž), tak oni boli už vyzutí a naťahovali nás, že sme bábovky ak ideme v topánkach len preto, že zrovna nepraží slnko. Nato sa nám vyzuli deti a nadšene skákali po kalužiach a ťapkali blato, vraj je to úžasné. No odolajte!

Prichádza autobus. Šofér nie je ten, čo ráno. Nastupujeme. Odmietne zobrať bosých turistov. Nechápu to. (ani ja, veď nastúpila kopa ľudí s omnoho špinavšími topánkami, ako sú nohy týchto optimistov), no narýchlo si naťahujú na špinavé nohy ponožky a topánky. Deti odmietnu. Tak ich nesú dnu na rukách.

Ustavične sa smejú.

A mne sa vyplavuje školská múdrosť, že nesmiem chodiť bosá- lebo ochoriem. No aj tak sme na tajňáša behali s našimi naboso v záhrade, v potoku aj jarku, ba dokonca sme si oškierali pace a členky pri  lezení na stromy. A nebolo nám nič.

A tu- ľaľa- vyvrátenie niečoho, čo si nesiem z detstva- celý deň bosí, zdraví a šťastní, v nohách kopa kilometrov. Skvelé zážitky, schopnosť prekonávať s nadšením nepohodu a vedieť cítiť zem- to si ponesú tieto deti. A ešte spolupatričnosť so svojimi priateľmi, rodičmi, starkými a schopnosť užívať si,vychutnávať svet. Paráda. Mnoho šťastných, precítených (bosých) kilometrov v živote prajem nám všetkým.

Ľuba

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *