Vzala som malú fialovú schránku na poštu, do ktorej zvyknú deti v triede dávať ospravedlnenky za vymeškanie, ale aj drobné poďakovania, nápady, želania a… V rukách sa mi ocitli listy pre Ježiška. Najskôr som sa cítila zaskočená- toto využitie triednej schránky som neočakávala. 🙂 Potom som si povedala, že je to výzva  a možnosť splniť detské želania. A potom som si ich (s veľkou dávkou úcty a očakávania) prečítala… Jeden z nich sa hlboko dotkol môjho srdca. Jeho dve jednoduché vety ukrývajú v sebe viac, ako by som kedy dokázala vysloviť:

 

Milý Ježiško!

Mama povedala, že náš starký bude tieto Vianoce sedieť pri stole s Tebou.

Daj mu, prosím, za mňa pusu.

 

Ďakujem za pripomenutie vzácnosti rodinných Vianoc. Aj za oživenie ich ozajstného posolstva v mojom srdci. Že je to čas, kedy nám Niekto daroval Lásku, ktorá nás spája kdekoľvek sa ocitneme. Čas, kedy dostávame viac, ako vieme hlavou chápať.

Ďakujem za to, že pri našom vianočnom stole sú všetky miesta ešte zaplnené našimi najbližšími.

Aj za to, že ma dnes jedno dieťa naučilo ako poslať ozajstný bozk do neba- vianočnou poštou.

A ďakujem za to, že  prestieraš pri svojom stole pre všetkých, ktorých niekto tu medzi nami tak miluje, že najväčším vianočným darom  pre nás je to, že toho nášho blízkeho pobozkáš.