Nedávno som čítala Váš článok o rozmaznanej mládeži. Prezentovala ju tak podľa vás , v zhode jedna psychologička, lekárka a učiteľka.
Aj ja som jedna učiteľka. A niežeby som nesúhlasila s názorom kolegýň, ale… Učím deti úcte k ich jedinečnosti. Preto mi paušálne vyjadrenia typu: deti sú také a také, trhajú uši, oči aj srdce. A tak dnes jedno pridám. :) Deti sú fantastické. Emapatické, priateľské, akčné, statočné, zvedavé, hravé atd. Viem to určite, lebo ich mám plnú triedu. A to, čo som s nimi dnes zažila, to dokazuje. Začalo to dávnejšie.
Jedno ráno prišiel do školy jeden náš spolužiak s maskou. Nie karnevalovou, ale s ochranným lekárskym rúškom na tvári. Vyvolalo to údiv a otázky v rannom kruhu.
Odpovede boli ľahké a ťažké zároveň. Jeho otec ochorel. Po terapii má narušenú imunitu a aby sa s ním mohol stretávať a neohrozil ho pritom, musí nosiť masku. Celé dni.
Ten deň bol náročný. Čelil otázkam verejnosti- ostatku školy a ulici. Dostávali sa mu aj posmešky, ústrky a pokrikovanie. Niektorí naši chlapci ho statočne bránili- slovne, iní boli ochotní aj sa biť pre jeho pokoj. No v záverečnom kruhu vyvstala otázka, či mu vieme nejako naozaj pomôcť, aby okrem ockovho ochorenia nemusel niesť zo sebou ešte aj to ostatné, čo mu nakladá vonkajšie prostredie. Vyriešili to super- navrhli, že masku budú nosiť všetci. Aby nebol sám. Že keď nás bude veľa, tak to nebude tak vytŕčať a nebude takým ľahkým terčom.
Dnes ráno v kruhu sme si rozdali masky. Niektorí s nadšením, zvedavosťou a očakávaním, iní s povzdychmi a frfľaním sme si ich nasadili a dohodli sa, že vydržíme s tou parádou celý deň. Jedno dieťa odmietlo, no ostatní- neleniví, empatickí, zvedaví a ochotní zažiť niečo nové, to dali. Mládež presne taká, akú by ste chceli vidieť.
Najskôr sme zistili, aký máme teplý dych a ako pod maskou hreje. Zaujímavý pocit. Potom prišla fáza objavov:
- Nemôžem jesť ani piť
- Úsmev- zakričala som pri fotení a všetci vybuchli, lebo pochopili, že na fotke bude spod masky vidieť akurát tak…usmiate oči
- To nabralo nové inšpirácie- Aha, môžem vyplazovať jazyk na učiteľov a nikto to nevidí! Ba aj hundrať si popod nos a potichu odvrávať! To chcem aj na domov!
- Do kelu, potím sa pod tým, je to nepríjemné!
- Neviem, čo si myslí ten druhý, keď s ním rozprávam a nevidím mu nič, len oči!
Potom sme sa dostali na chodbu a na prestávku. Tu sa to začalo. Otázky typu:
Čo sa Vám stalo? To na čo sa hráte? Šibe Vám? …ba ešte horšie, hrubšie vyjadrenia padali na naše hlavy…
Nasledovali reakcie maskovanej mládeže typu:
-odpoveď a dôsledné vysvetľovanie prečo máme masky
– otáčanie na humor, ktorý desil ostatných, ale zabezpečoval pokoj osloveným a okamžitý útek pýtajúcich sa: Ále, v triede máme ebolu, radšej sa nám vyhýbajte!
-hrdé kráčanie a ignorovanie okolia
– hádzanie formy a coolové predvádzanie sa
Naši dokonca hrdinsky odohrali futbalový zápas v maskách. Dýchať nemohli ktovieako a nakoniec museli mokré masky zložiť, lebo sa dali takmer žmýkať.
Aj reakcie okolia mali rôzne fázy. Po fáze opovrhovania sa u nás v triede začali zjavovať decká z iných tried, že aj oni chú tú masku, nech im dáme, že je to husté a cool.
Jeden osvietený učiteľ s plnou vážnosťou vysvetlil v triedach, kde učil, čo sa u nás deje a prečo robíme to, čo robíme.Ukázalo sa, že aj ostatná mládež je náchylná správať sa skvele a chápať. Hoci otvorenú komunikáciu vrelo odporúčam, trochu nám to pokazilo možnosť v plnej miere zažiť to, čo zažíval náš spolužiak. :)
Zažili sme mnohé- dokonca aj alergiu na masku, oškretý nos, recitáciu Hviezdoslavovho Kubína s prekrytou tvarou a slávnostné maľovanie masiek, aby boli coolovejšie. Úprimne- okrem dvoch chlapcov to celkom celý deň nevydržal nik. Dokonca aj ja som podvedome zložila masku- keď som hrala na flaute. No jedno je isté:
Nech už sa zjaví ktokoľvek, kedykoľvek a kdekoľvek v prítomností týchto detí s maskou na tvári, určite zožne empatiu. Neboli totiž lenivé, ani rozmaznané a jeden deň sa rozhodli podporiť spolužiaka a skúsiť na vlastnej koži, aké to je, musieť niečo také zažívať.
Keď sme o tom rozprávali v záverečnom kruhu, korunoval zážitky, ktoré sa z detí sypali- čo im kto povedal, ako sa cítili, aké to je nosiť masku atd. , on.
-Ďakujem Vám všetkým, že ste to skúsili. No poviem Vám, že to všetko, čo ste zažili, je niečo, na čo som si po dvoch dňoch zvykol.A je to v pohode. Je však aj niečo, na čo si nezvyknem nikdy. Je to zo všetkého to najťažšie. Keď mám masku a aj ocko má masku, nemôžem urobiť jednu jednoduchú vec, ktorú som robieval denne. Dať mu pusu na dobrú noc. A to je zo všetkého najťažšie… Keď veľmi chceme byť si blízko, smiem položiť sediacemu ockovi hlavu na koleno a on ma pohladká na dobrú noc po vlasoch….
Nuž…
Mládež mojej triedy je úžasná. Dnes sme sa spolu mnohé naučili. A ja som nesmierne vďačná za ďaľšiu jednoduchú krásu v živote: že môžem bozkávať svoje dcéry na dobrú noc.
A že mládež je taká, aká je. No ak o nej chceme hovoriť, či písať, píšme, prosím, o tom, čím žije a čo koná. Konkrétne. Konkrétne príbehy konkrétnych detí či teenagerov.
Lebo- už v starom Ríme na múre bol nápis: Dnešná mládež je skazená.Text sa nadčasovo zachoval, lebo obsah zúfalého vyhlásenia storočia oslovuje staršiu generáciu. No stratilo sa mnohé skvelé, čo tá mládež vykonala.
A tu sa môže história donekonečna opakovať, ak ostaneme pri paušálnych povzdychoch.
Preto som dnes napísala text o skvelej mládeži. Pridajte sa, prosím, ak chcete a môžte. Napíšte do komentárov, čo skvelé ste s deťmi či teenagermi zažili vy… Píšte, zdieľajte a tešme sa spolu. Môžme dať aj spolu jeden článok pre denník N od jednej učiteľky, mamičky, či kohokoľvek, kto sa pridá. Teším sa na to. Ďakujem
Ľuba