Dnes je, zdá sa, deň plný dobrých skutkov.
-Pri vstupe na Miletičku stojí predajca Nota bene. Skôr, ako sa priblížim, prikročí ku nemu dievčina v červenej bunde, ktorá predáva v obchode a prináša mu svoju vlastnú šálku- a v nej čerstvo navarený čaj. On sa usmeje, poďakuje za láskavosť, chvíľu si hreje ruky na čajíku a posrkáva ho a než si uvedomím, akú krásnu drobnosť urobila ona usmievavá predavačka a vytiahnuť foťák, že to zdokumentujem, už aj obaja stoja a predávajú to svoje. Iba šáločka položená na pultíku medzi topánkami ukazuje, čo sa stalo. :)
– Vchádzam do obchodu v pasáži. Stolička z pokladne je vysunutá, pokladníčka stojí a blokuje, zatiaľčo na stoličke sedí starká, ktorá zjavne potrebuje posedieť a oddýchnuť. To, ako jej uvoľnila pracujúca dáma svoje miesto, som nezachytila a tak sa iba môžem domnievať, čo dobré sa tu udialo. :)
– No to najkrajšie ma ešte iba čaká, v podobe bezdomovkyne… Už dávno so sa naučila vnímať týchto ľudí svojskou optikou, no ešte vždy žasnem nad tým, čo všetko nám dávajú, hoci aj o tom nevedia.
Prechádzam cez ulicu a na chodníku stojí pani, dosť smutného vzhľadu, vidieť, že jej veci by potrebovali súrne to isté, čo aj ona. Položí tašky- zrejme celý svoj majetok, čo má a – na moje obrovské prekvapenie vytiahne zo značne obnoseného a začierneného kabátu- malé guľaté zrkadielko. Začne sa v ňom obzerať, rukami si uhládza vlasy a zachytáva si ich za ucho, prstami sa snaží zmazať špienu z tváre… Vzdychne. Pri pohľade na ňu a to zrkadielko sa zastavím a uvažujem, koľko dní je v mojom živote takých, keď sa radšej do zrkadla nepozerám a pritom mám k dispozícii všetko na to, aby to bol super obraz a aby som sa tak aj cítila. Ako sa tak zamyslím, padneme si do oka- vykročí ku mne a hanblivo, tak, že jej chvíľku nerozumiem, povie niečo o tom, že sa ospravedlňuje za to, ako vyzerá, aj za to, že ma oslovila a spýta sa, či jej neviem dať pár drobných na jedlo. Vysypem jej drobné, čo mi ostali v kabáte a podám chlieb, ktorý som kúpila. Ako tak chce odo mňa vziať podané, vytiahne z vrecka kabátu asi jedinú čistú vec, ktorú má- ručne vyšívanú vreckovku s monogramom- a balí do nej zrkadielko., opatrne ho vkladá do kabátu.
Na môj spýtavý pohľad povie:
_ Vreckovku aj zrkadielko mám od maminky. Vreckovku šila jej babička a je to niečo, čo ma sprevádza aj teraz, hoci mi z minulého života neostalo nič. Zrkadielko mi dala mama , keď som bola malá. Vravievala mi- Len sa pozri, aká si nádherná! A keď sa ešte usmeješ a vykročíš do sveta taká usmiata, svet ti ten úsmev vráti. A tak, keď už necítim celkom, kto som, vytiahnem to zrkadlo a urobím všetko preto, aby sa na mňa svet zase usmial. A keď to funguje, akokoľvek teraz vyzerám, viem, že stále som to ja- mamine krásne dievčatko.
Vidíte, funguje to- vy sa na mňa usmievate a ja mám čo jesť. Ešte vždy som to ja a ešte vždy mám v sebe nádherné dievčatko!„
Chcela by som s ňou ešte pohovoriť, pomôcť jej s vecami- sme blízko second-handu, kúpiť jej čo potrebuje…
No ona poďakuje a odchádza.
Niekedy nás tí, ktorých obdarujeme, obdarujú viac, ako sme im dali my. Teším sa zo seba, lebo ešte pár rokov dozadu by som ju „prinútila“ prijať odo mňa pomoc, oveľa viac, ako chcela, dokonca toľko, že by sa nakoniec necítila dobre a cítila by sa mi dlžná….
Teraz stojím, vychutnávam si ten prchavý okamih a cítim sa byť obdarovaná- lebo som si uvedomila, ako dlho, celým životom- si môžu deti niesť to, čo im dávame, ako s nimi rozprávame, aj to, že ich to môže podržať v akomkoľvek stave, v akejkoľvek situácii. Tiež to, že stále som to ja, kto môže spôsobiť, aby sa svet usmieval.
Ďakujem týmto mojej mame a ockovi, ktorý mi dali do života radosť a lásku, ktorá ma sprevádzajú-
a najkrajším darom, čo ma vždy podrží, je uvedomenie, že som stále ich milované dieťa, nech už vyvádzam čokoľvek- a to ma zároveň zaväzuje „nevyvádzať len tak hocičo“
– a tiež uvedomenie a zažitie toho, aký skvelý partnerský život majú tí, ktorí sa rozhodnú pre lásku a robia všetko preto, aby im prekvitala.
– a uvedomenie si Daru rodiny a času, ktorý si spolu venujeme a užívame
Drahí neznáma, neviem, čo sa Ti stalo, ani čo Ti dali do života Tvoji rodičia okrem zrkadielka a vreckovky, ale ďakujem, že som Ťa stretla. Že som si uvedomila, že som to stále ja, akokoľvek zrovna vyzerám. A že si ma podporila v tom, aby som sa zamyslela, čo dávam do života našim deťom, čo ich môže sprevádzať.
Dúfam, že nájdem tie správne slová, činy, stereotypy, a hlavne mnoho bezpodmienečnej lásky.
Posielam Vám krásny úsmev, priatelia, nech sa na nás svet usmieva nielen zo zrkadla.
Ľuba