Stretla som sa s „priateľkou“, s ktorou som sa poznala viac-menej cez facebook. Zahľadela sa na mňa a vraví:
-V skutočnosti vyzeráš taká normálna!
Pozerala na mňa s údivom, takmer ako na exotické zvieratko, alebo na čerstvo zjavenú nadpozemskú bytosť, od ktorej očakáva zázrak. A ja -nič! Žiadne krídla, svätožiara, zázraky, žiadna čarovná palička… Priblížila sa, dotkla sa ma a takmer sklamane vyhlásila: Ty si normálna! :)
Začala som sa smiať. Spomenula som si na nášho skvelého suseda, ktorý sa po pol roku priznal, že keď sme sa prisťahovali, považoval nás za ufónov- čítaj nejestvujúci druh. Manželia, ktorí sa po 15 rokoch milujú, uznávajú, cvoci, ktorí so svojimi deťmi partnersky rovnocenne rozprávajú, žijú, tvoria. Niečo nevídané.
-Keď som počul, ako s nimi hovoríte, myslel som si, že Vám nemôžu rozumieť. No keď som zažil, ako sa k vám pridali moje deti a nielenže rozumeli, ale užívali si to…bláznili sa hodiny s obyčajným cestom… pochopil som, že ste jedineční a zrazu mi prišlo nenormálne to, v čom žijú iní…
V ten deň mi zavolal manžel. Rozorávali sme sa chvíľu, on bol v aute a mal pustené hands -freečko. Ja som netušila, že vezie ešte iného kolegu, až keď sa ozvalo: To je neuveriteľné, toľko lásky v bežnej konverzácii! To sa tak vždy bavíte? :)
Nuž, vždy.
Na seminároch nás považujú za mladomanželov. Naše deti za siedmy div sveta.
A mňa to vedie k zamysleniu, čo je a čo nie je normálne…
Zjavne je každému normálne to, čo denne žije. V spoločnosti je normálne to, čím žije väčšina. A kto žije inak, je považovaný za…. bytosť práve zjavenú, ktorá dokáže zázraky…. a po mojej skúsenosti so stretnutím dokonca za všemocnú, ktorá tie zázraky vnesie do života aj ostatným. Na počkanie…
Lenže, ja som normálna. :) Žijem celkom normálne svoje každodenné zázraky: lásku, radosť zo života, objavovania sveta, vďačnosť… Venujem svoj čas svojim blízkym, žijem s nimi úplne vedome, radostne, proste preto, že chcem. Tvoríme spolu, pracujeme, hráme sa, smejeme, športujeme, čítame, píšeme, varíme, spíme… Sama za seba tento svet a svojich blízkych považujem za zázračný: milujem, užívam si, učím sa, hľadám, nachádzam, mením, teším sa, prinášam o tom všetkom správy vo svojich blogoch. Žijem obyčajný život, naplnený láskou, úctou, radosťou…a stretnutiami s ľuďmi, s ktorými tie zázraky zdieľam a prežívam.
Zrejme som nenormálna :), preto že väčšina ľudí žije inak. Aj preto ma vždy tak rozosmeje obrázok malej baletky, ktorý som dala do úvodu s nápisom: Chcela som byť normálna, ale zlyhala som….
Mohla by som byť sklamaná, ale naopak, som šťastná. Vďaka tomu totiž môžem prinášať naše normálne každodenné zázraky aj do vašich životov. Aj vďaka tomu sa môžete deliť so mnou o tie Vaše, za ktoré som nesmierne vďačná. Teším sa z mailov, ktoré dostávam ako reakcie na to, čím žijem, odpovede k blogom. Žijem zrejme inak, ako väčšina. A zrejme aj inak, ako si z mojich blogov niektorí predstavujú. No napriek tomu je náš svet plný zázrakov bežne dostupný každému, kto chce. Rovnako ako akýkoľvek iný zázračný svet, ktorý tvoríte pre svojich blízkych vy. Robíme to s nadšením a láskou.
… ale inak sme normálni! Vitajte a vstúpte do nášho sveta, alebo pridajte k nemu ten váš, ak chcete! Nech je plný zázračných mikrosvetov, ktoré sa prepoja v jeden nenormálne úžasný!
A- nebojte sa zlyhania. Ak zlyháte v normálnosti, môže to byť nakoniec nekonečne krásna výhra.
Nenormálne krásne leto prajem nám všetkým
Ľuba