Zase tá MHD ! A v nej dôchodkyňa, ktorá ma rozplakala… No pekne po poriadku:
Sedím v autobuse, smer Antolská nemocnica v Ba. Cesta je dlhá, zrejme aj preto starká, ktorá si sala oproti mne „do štvorky“, vytiahne z tašky okuliare, knižku a začne čítať. Na nasledujúcej zastávke nastúpi žena s kočíkom, za ruku vedie druhé dieťa. Zaparkuje vedľa „štvorky“ a kým brzdí kočiarik, malej zasvietia oči, skočí ku nám a vraví:
-Jéééj, ty si presne ako moja babička. Čakáš ma tu, aby si mi prečítala rozprávku?
Babička zdvihne oči , usmeje sa, na čo dieťa zareaguje tým, že sa jej uvelebí na kolenách. Mamička rýchlo priskakuje, no starká ukáže rukou a úsmevom, že je to pre ňu v poriadku a osloví dievčatko:
– Toto je taká dospelácka kniha, ale ak chceš, rozprávku ti porozprávam. Chceš o červenej čiapočke, alebo o Medovníkovom domčeku?
– Nie, tie nie, tie poznám, mohla by si mi povedať takú ozajstnú?
-Akú ozajstnú?
-Ako mi hovorieva babička…Vraví, že ozajstná rozprávka je taká, čo ju žijeme. Začína vždy tak že: Bolo raz jedno dievčatko…
Babička sa usmeje a pokýva hlavou. Potom spustí a priznávam, že jej ozajstná rozprávka nás všetkých tak pohltí, že takmer nedýchame… (Na konci si uvedomím, že ani len odfotiť som ju nestihla a banujem veru, že som ju nenahrala… Skúsim to interpretovať aspoň takto, cez písmenká , ale ten hlas, zážitok v ňom, emócia… to nedokážem. Foto k blogu je ilustračné- z internetu ):
– Bolo raz jedno dievčatko. Bývalo v domčeku pri lese, behávalo bosé po lúkach, tancovávalo s kvetmi vo vlasoch, umývalo sa v studničke na stráni. Raz, keď páslo husi, prišiel k nemu malý nezbedník, čo mal v očiach iskričky a urobil jej prstienok z trávy a korunku z lúčnych kvetov. -Si moja malá princezná a keď vyrastieš, vezmem si ťa za ženu. , povedal jej. Prešiel istý čas. Obaja spolu rástli, z dievčatka vyrástla čarovná mladá dáma a z nezbedníka zase krásny princ.
– A bola svadba a žijú šťastne doteraz! Však, však- to ste vy! – skočila malá šťastne starkej do reči.
– Veru nie… – vzdychla starká.
– Akože nie? V každej rozprávke si skromnú krásnu mladú dievčinu princ vezme za ženu!
– No, to v takej obyčajnej rozprávke. Ale toto je ozajstná, zabudla si?
– A čo sa teda stalo?
– Princ požiadal dievčinu o ruku. Ona povedala áno. Ale princova mama, kráľovná, svadbe zabránila. Vraj nevychovala princa pre takú obyčajnú dievčinu, čo nemá ani vysokú školu, pre takú divožienku, čo behá po lúkach , spieva si v záhrade a robí pekárku.
– Ale … čo sa potom stalo?
-Nuž, princ sa odsťahoval a ona o ňom už nepočula. Neskôr ku nej do pekárne chodieval iný starší muž, ktorý si jej prácu vážil, vždy poďakoval , obdaroval ju úsmevom i pekným slovom. Vravel, že jej buchty mu v ústach spievajú a srdce mu tancuje vždy, keď ju vidí. Trávili spolu čas prechádzkami po lúke, aj prácou na záhrade. Vždy jej pomáhal a mal ju veľmi rád. A keď jej vyznal lásku a požiadal ju o ruku, povedala áno.
– Ale to tak nemá byť! Také dievča predsa má dostať princa, aby bolo šťastné až do smrti!
– No, toto nedostalo princa. Dostalo muža, ktorý bol celkom obyčajný. Vlastne nie- bol neobyčajný, lebo ju veľmi, veľmi ľúbil. A pozeral sa na ňu vždy ako na princeznú. A keď sa im narodili deti, bola jeho kráľovnou. Vždy sa tak ku nej správal a ona sa tak pri ňom cítila. Pri tom princovi bývala iba obyčajné dievčatko…Toto bolo oveľa, oveľa lepšie!
-No lebo si ju nevzal a nepremenil na svoju kráľovnú! Aké to je, keď si v rozprávke, kde sa cítiš kráľovnou, keď nie si?
– Veru si: Vždy si tým, čím sa naozaj cítiš. Ten muž bol čarovný a jeho láska premenila dievčatko na ozajstnú kráľovnú. Mali spolu veľa detí a potom vnúčat a boli spolu šťastní.
-Až do smrti?- vyhŕklo z malej.
– Veru až… povedala starká a po lícach sa jej skotúľali slzy. Priznávam, aj mne. Pochopila som a vtom pochopila aj malá…
-Takže v ozajstnej rozprávke nezomrú spolu potom čo spolu šťastne žili?
Starká pokrútila hlavou.
-A čo potom robí ten, čo ostane?Ako je potom šťastný?
– No, s deťmi a vnúčatami…Vždy je dôvod byť šťastný, keď už sa to raz naučíš, tak to ide . Aj v rozprávke sa predsa dejú zlé veci. Ale aj tak je ten svet rozprávkový. Včera bola kráľovná v nemocnici svojej za svojou pravnučkou, čo sa práve narodila. Napiekla novopečenej mamičke-vnučke buchty a keď jej chcela kúpiť kvetinku, hádaj čo sa stalo?
– ???
– Stál tam ten princ… Ledva ho spoznala, mal v ruke kvetiny a keď ju zbadal, vypadli mu. Oslovil ju menom a ona ho tiež spoznala…
– A vzali sa a boli šťastní. A už nikdy nezomreli, však?
– No, to nie. Iba sa spolu dllllho rozprávali a dnes sa majú stretnúť. Ukázalo sa, že on je sám práve tak, ako aj ona je sama…Ale o ruku ju nepožiadal.
Dievčatko si zahryzne do pery, zamyslí sa a povie:
– Vieš čo? Možno je to taký nezobudený princ. Alebo taký zakliaty na žabu.Takí nevedia, čo majú robiť. Pobozkaj ho! Keď kráľovná pobozká žabu, zmení sa na princa. A z princa môže vyrásť ozajstný kráĺ, keď to kvôli zakliatiu nestihol.
-…
– No poď ty moja tárajka! Musíme vystupovať… Ďakujem vám, že ste ju tak krásne zabavili.- povedala zrazu maminka.
– Ale to ja rada! Vychovala som 5 detí, 12 vnúčat a mám už veru aj 4 pravnúča. Celý život rozprávam rozprávky, no až dnes som sa naučila, že v jednej žijem.
Mamička s deťmi vystúpila a starká, ktorá má ešte vlhké oči, zrazu vraví:
– Tá malá má pravdu. Asi ho pobozkám.
Vystupujem z autobusu a rozmýšľam, čo som sa dnes naučila:
- Čarovná babička sa vám môže zjaviť v živote kedykoľvek a kdekoľvek, hoci aj cestou do práce v MHD.
- Ozajstná rozprávka je tá, ktorú žijeme.
- Aj v rozprávkach sa dejú zlé veci, no ak už sa raz naučíš byť šťastný, tak si.
- Je jedno, pod akou strechou si vyrástla. Ak s tebou životom kráča niekto, kto ťa miluje a vidí v tebe kráľovnú, skôr či neskôr sa ňou staneš.
- Bozky naplnené hlbokou láskou sú v každom prípade, čase a veku čarovné. Prebúdzajú nás k životu.
- Nikdy nie je neskoro na to, aby sa človek zobudil, vyrástol a začal žiť ako kráľ.
- Čítanie je úžasné. Ale rozprávať si zoči voči životné príbehy je nenahraditeľné.
Rozprávkové dni nám všetkým želám
Ľuba