ste spolu už toľké roky a stále máte taký úžasný vzťah? My sme si podľa vášho správania a spôsobu rozprávania sa mysleli, že ste novomanželia… :) Dajte nám návod na taký super celoživotný vzťah! “ – vypočula som si na jednom kurze, kde sme boli spolu s Duškom. A sľúbila som, že hoci návod podľa mňa nejestvuje, raz sa ho pokúsim stvoriť z toho, ako žijeme. Dnes, pri príležitosti 16.výročia našej svadby ( a 21 spoločných rokoch), sa o to pokúsim.Začnem tam, kde myšlienka na návod vznikla:
Sedíme s Dušankom na interaktívnom kurze spolu s ďaľšími cca 200 ľuďmi. Všetci sme dostali rovnakú úlohu: Napíš aspoň 10 dôvodov, pre ktoré miluješ svojho partnera. V ruke mám pero, na kolenách zošit a nebadane pokukujem po sále. Všetci píšu celé romány… Moja suseda práve pretočila stranu, lebo predošlú už zapísala. Všade okolo to vyzerá rovnako. Vraj keď veci pomenuješ, je to lepšie po mnohých stránkach. Mám sa zbaviť strachu a naplno pomenovať všetky dôvody, pre ktoré milujem svojho partnera. Uf! Zúfalo mrknem naňho a s úľavou zistím, že ani on nepíše. Prisuniem sa tak blízko, ako sa len dá a on mi šepne:
-Ja nemôžem písať, skrátka preto, že si nezvyknem vymýšľať.
Moja susedka na mňa hodí sústrastný pohľad , no mne podskakuje srdce od radosti. Viem presne, o čom hovorí. Ani ja nemám žiaden konkrétny dôvod, pre ktorý ho milujem. Usmejeme sa na seba.Čas vypršal. Niektorí protestujú, nestihli dopísať. Postupne prezentujú svoje dôvody. Sú ich stovky.
-Má niekto ešte niečo iné? – spýta sa lektor. Nezvykneme klamať :), nuž sa postavím a poviem:
– Ja.
– A čo si napísala?
– Nič. :)
– A čo tvoj partner?
-Tiež nič. -povie Dušan. Ja pokračujem:
– Nemám žiaden konkrétny dôvod, pre ktorý ho milujem. Milujem ho celkom bezdôvodne. Myslím, že keby sme mali dôvod, pre ktorý sa milujeme, už by to nebola ozajstná láska. Predstavte si, že by ten dôvod pominul. Alebo by sa on zmenil… Alebo ja… Čo potom? Prestala by som ho milovať? Mala by som odísť? Mala by som to, prečo si myslím, že ho milujem od neho vyžadovať, aby som ho mohla milovať aj naďalej? Alebo by som mala mať aspoň 100 dôvodov- aby mi vždy nejaké zostali? – poviem a on sa usmieva, lebo vie presne o čom hovoríme. Niečo podobné mi totiž pre chvíľou šepkal do ucha.
Lektor sa usmeje a povie:
-Ďakujem vám obom. Toto sa mi ešte nestalo, toto je totiž to niečo, k čomu sme sa chceli dopracovať. Volá sa to bezpodmienečná láska. Mohli by ste nám povedať, ako ste to dokázali?
Hm. Tak to už je ťažšia odpoveď.Hlavou mi blysne odpoveď jedného starkého pri 70.výročí svadby, ktorá vystihuje aj môj pocit:
– Ono je to vlastne ľahké. V živote sa mnohokrát zamilujete. Občas dokonca aj niekoľkokrát za deň. Fígeľ je v tom, aby sa s radosťou zamilovali vždy do tej istej ženy. Ja konkrétne do tej, ktorú aj teraz držím za ruku.
Ja tiež držím za ruku manžela. :)
Ako sme to teda urobili? Možno predsa len máme v živote nejaké pravidlá …. Skúsim teda pomenovať, čo je pravidlom v našom živote- hoci sme to tak nikdy nenazvali. Istoty- možno. Niečo, čo je súčasťou nášho života stále- bez ohľadu na to, čo a čím práve žijeme.Niečo, čo nás sprevádza a čo nás podporuje v tom,nanovo sa „dennodenne do seba zamilovávať“. Nech sa páči, tu je 7 prísad, ktoré sú každodennou súčasťou nášho partnerského života ( a ktoré sú zrejme tým návodom, novinár by napísal, ak chvcete mať šťastný vzťah, musíte si do života vpustiť):
1.Uvedomenie, prijatie a vďačnosť. Uvedomiť si lásku, prijať ju ako súčasť svojho života a byť za ňu vďační. Myslím, že je veľkým požehnaním dostať do daru Lásku. Preto za ňu každý deň poďakujem- nielen v duchu či v modlitbe, ale aj svojmu manželovi. Teším sa, ju môžem a dokážem cítiť, ďakujem za ňu a užívam si ju. Uvedomujem si ju aj vo chvíľach diskomfortu, aj keď som vyčerpaná, nahnevaná, alebo mám pocit, že sa mi niečo zlé deje.
2. Pravdivosť. Vždy sme k sebe- myslím tým sami k sebe, ale aj navzájom- pravdiví. Na nič sa nehráme, sme sami sebou, svoje očakávania pomenúvame, často a veľa sa o všetkom rozprávame, vnímame,vážime si a akceptujeme navzájom svoje postoje aj v okamihu, keď nie sú zhodné.
3. Prijatie- vlastne ani neviem, čo dodať. Iba to, že je úžasné byť prijímaný a môcť si to navzájom dopriať.
4. Dôvera. S tým súvisí aj dôvera, ktorú k sebe a v seba máme. Všetko to, čo sme spolu zažili a zažívame, to, že môj muž ma miluje, akceptuje a prijíma takú, aká som, aj keď máme práve opačný názor, to, že mu ho môžem smelo predostrieť a viem, že budem vypočutá, že to nijako nenaštrbí vzťah… To je proste úžasné a ja mám pocit, že je to skvelou živnou pôdou toho, vždy nanovo sa doňho zamilovávať :)
5. Vernosť. V tomto sme proste stará škola- veríme v lásku na celý život, vážime si svoju rodinu a užívame si ju. Je ľahké zamilovávať sa stále do niekoho, kto vám to opláca.
6. Úcta- neviem to inak pomenovať, ale nesmierne si svojho muža vážim. Zažila som naplno, že keď povedal v dobrom aj v zlom, myslel to vážne. A ja si ho za to nesmierne vážim. Myslím, že každý iný by po tom, čo sa nám dialo po narodení našich dcér, bol ušiel. No on povedal, že mu je vzácna každá chvíľa. A že v skutočnosti je všetko také, aké to vidíme my. Lebo je to naša skutočnosť. Dokázal ma viesť v okamihu, keď som bola od vyčerpania slepá. A ja si ho (nielen preto) nesmierne vážim.Je ľahké zamilovávať sa do niekoho, ku komu cítite úctu a obdiv.
7. Radosť a humor. Smejeme sa veľa a často. Je to osviežujúce. Jeho humor ma dostal. Dodnes si pamätám ako som v jednej situácii, ktorá mi prišla zúfalá, vzdychla: Čo len budeme robiť?! a on mi vzal hlavu do dlaní a šibalsky šepol: No, mohli by sme si napríklad zúfať! Začala som sa smiať tak, že zrazu všetko opadlo. Zmysel pre humor je super spoločník. A aj keď ho nemáme, úsmev, úsmev máme pre seba vždy.
Dnes máme 16. výročie svadby. Neviem dať nikomu univerzálny návod na celoživotnú lásku. Vlastne ho neviem dať ani na nič iné.No som nesmierne vďačná za to požehnanie, že žijem, milujem, smejem sa spolu s ním a našimi deťmi.