Stojím v second hande a hrabem sa medzi tričkami. Sľúbila som Hany, že sa pokúsime naučiť kreatívnemu strihaniu oblečenia (má také rebelské obdobie – čím viac dier, tým je oblečenie lepšie). Prehrabujem sa a relaxujem. Zrazu sa ozve jačanie, nadávky, cez predajňu lietajú hromy-blesky… Opatrne vykuknem, schovávajúc sa za tričká, lebo takto nejako si predstavujem prepad banky (ale v sekáči?! )
Oproti mne sa rúti matka s dvoma hádajúcimi sa dcérami- presne vo veku mojich dcér. Deti sa naťahujú, vreštia, matka sa zapája rovnako kreatívne (a neúčinne), vreští o tóninu vyššie a o pár decibelov silnejšie ako deti, jediné slovo- TICHOOOO!
Keď takto človek vidí to zúfalé úsilie zdolať krik a hádky krikom a hádkami, vyzerá to ako groteska- veď čo sa tie decká naučia o zdolávaním konfliktov? Veď ich riešia presne ako maminka…
Predstavím si seba, ako som raz rozvalila dvere na detskej izbe, odkiaľ sa ozývalo niečo ako tigrí zápas v ručaní a chcela ho zdolať vrešťaním. Nadýchla som sa, neartikulovane zrevala ako tiger a potom mi to prišlo komické, lebo dievčatá to zaujalo, snažili sa o to isté, chvíľu sme pokračovali zápasom v ručaní a potom sme sa smiali. Odvtedy vždy keď mierim k izbe so zámerom zaručať na ne, spomeniem si na to a radšej ešte stíšim hlas …
Prepad sekáču pokračuje… Mamička oddelila dcéry- jednu postavila na začiatok predajne a zakázala jej priblíženie a s druhou vyberá oblečko.
-Pozri aké krásne šatôčky! –povie v spevavej tónine, ktorú si pamätám z rozprávky o Janíčkovi a Marienke, keď ježibaba prevravela medovým hlasom.
Dieťa rozhodne pokrúti hlavou. Mama nereaguje a veselo pokračuje vo výbere pre cca 9 ročné dievča. -Aha, ďalšie a ešte aj super suknička!
Dcéra prevráti oči a povie- Mami, ja si to neprosím. Nechcem vyzerať ako cukrová bábika! Chcem toto- povie a ukáže mame vybraný kúsok. Mama sa na ňu osopí a kričí niečo o tom, prečo práve ona musí mať dcéru bez štipky vkusu. Dcéra urobí ešte pár pokusov, matka odmieta stále hrubšie, používa invektívy, priamo útočí vetami o tom, či „ to decko“ fakt nevidí, aké otrasné a nepoužiteľné veci si vyberá a zaklincuje to vetou, že sa ani nediví, lebo tie veci sú presne ako ona- otrasné a nemožné. Nato ju vovlečie do kabínky a donúti vyskúšať všetko, čo vybrala. Komentuje to spokojným- vidíš, aká si v tomto nádherná, nikto by ťa ani nespoznal (na čo dcéra utrúsi- to je jasné, v tomto sa nespoznávam ani ja…). Dokonca ju fotí na mobil a predvádza jej to, robí s ňou selfie v kabínke… Druhá dcéra si zatiaľ s radosťou navyberala všeličo iné a blíži sa k nim. Matka zreve, vrhne sa k nej a okamžite vytriedi jej výber. V závere to znamená, že dieťa sa dozvie to isté, čo sestra a v ruke jej ostane jediná vec- šatka, nad ktorou síce mama ohŕňa nos, ale s povzdychom jej ju dopraje. Komunikácia naberá na sile, matka prechádza k vyhrážkam- Vieš, že zajtra ideme k moru. Buď budeš so mnou chodiť v týchto šatách, alebo ťa dám k babičke a nejdeš s nami… Tak to pokračuje až kým sa mama nepriblíži k pokladni s jediným kusom oblečenia (pre seba) a šatkou staršej dcéry. Pozrie na pokladníčku a povie: No chápete toto?! Toľko nádherných vecí a ony si nevyberú NIČ!
Rozprávam sa o tom s Hankou, ktorá to komentuje: – Ale veď si vybrali! Aspoň desať vecí! To ona im nič nedovolila! Vzdychnem a celkom mimovoľne vypustím z úst: – To je hrozné, mať takúto mamu! Ľutujem tie deti…
No Hanka na mňa prekvapenie pozrie a povie niečo, pri čom ma okamžite zamrzí, že som tak rýchlo súdila:
– Mami, ty vždy vravíš, že deti sú požehnaním pre rodičov… – Prikývnem. – No a ja si myslím, že je to aj naopak. Aj rodičia sú požehnaním pre svoje deti.
– Pozerám dosť prekvapene, pretože, úprimne, táto matka by (ako hovorila moja babička) mala podľa mňa mať na svoje ústa zbrojný pas- vraždila každým druhým slovom- vzťahy, sebaistotu dcér, ich sebavnímanie atď. No Hany pokračuje: – Pamätáš si, ako nám vždy pri bráne klopali tie tety, ktorým si dávala naše oblečenie pre ich deti a potom dokonca chodili nadávať, keď si už žiadne nemala, že kvôli tebe budú ich deti neoblečené?!- Prikývnem. -A pamätáš si, ako ťa každý podomový obchodník nahovoril aspoň na jednu drobnosť, ktorú si kúpila, úplne zbytočne, len preto, že si sa nevedela ubrániť?.- Prikývnem. -Tak vidíš. To sa týmto dievčatám nikdy nestane. Majú neskutočný výcvik, napriek všetkému ustáli svoj názor na svoje oblečenie a nevzali si nič, čo nechceli. Myslím, že tá mama ich naučila vedieť , čo chcú a nenechať sa zmanipulovať.
Hm. Ja viem, že existujú rôzne uhly pohľadu. A uznávam, že tento Hankin ma naozaj prekvapil. Sme požehnaním pre svoje deti, akýkoľvek sme. Vždy sa vzájomným spolužitím niečo učíme, hoci nemusíme vedieť, čo to práve je. Pretože v danom okamihu sme najlepší, ako vieme. Nech to navonok vyzerá akokoľvek, sme si požehnaním. Život s našimi deťmi je úžasnou školou sebarozvoja. A ja uvažujem, čo sa ma snažia naučiť tie moje. Zrejme som ešte pár významných lekcií nepochopila, lebo- aj z našej izby sa občas ozývajú tigrie zápasy v ručaní. :-) Vďakabohu, že tie deti prišli do nášho sveta. A že sme si požehnaním- hoci nedokážeme tak celkom vidieť akým a prečo.
Mimochodom, tí ktorí nás poznáte- prezraďte, ako nás vidíte z vášho uhla pohľadu. Pomôže mi to ešte viac, ako keď mi Hany ukázala iný pohľad na tú cudziu maminku. Lebo seba človek vidí tak akosi najťažšie- keďže sebapohľad ide cez vlastné filtre. Ďakujem.
Ľuba