Moje deti stoja po členky v ľadovej vode pri nádrži vodárenská v Banskej Štiavnici. Zo svahu oproti beží chlapec. Chce preskočiť jarček a dostať sa tak tam, kde stojíme. Šmykne sa a skončí nohou v dosť hlbokom, slizkom blate. “ Do …….“ zareve. Babička, ktorá spolu s mamou kráča kúsok za ním, zvolá: „Prestaň! Vieš že pán boh ťa stále vidí! Musíš sa správať dobre, inak Boh povie pánu farárovi, aby ťa nepripustil k prijímaniu!“
„Ale babi, možno sa práve chvíľku nepozeral. Nemôže predsa stále vidieť celý svet- veď svet je guľatý a tak vidí vždy len z jednej strany, či? Veď na druhej je aj ak tma!“
Babička prevráti oči a stratí reč…
Naše dievčatá na seba pozrú a rozhovoria sa:
„Myslíš, že je pravda, že nás boh stále vidí? Všetkých? „
„Áno. Ale myslím, že je to inak, než to vraví tá babička.“
„????? “
„No ja si myslím, že boh sa nás nesnaží sledovať. Nie je ako policajt, ktorý stále čumí a hodnotí nás a robí si čiarky a bodíky do notesa a pokutuje a tak… Ani že je niekým, pred kým sa dá občas skryť. Je to omnoho ťažšie. Vraví sa, že nás stvoril na svoj obraz. Každý z nás má teda jeho tvár. Preto sa na svet pozerá našimi očami. Mojimi, tvojimi, toho chalana, aj babičkinými… Preto nás naozaj stále vidí. Nie zvonku, zvnútra, z nás… Vlastne vidí to, čo mu našimi očami na tomto svete ukazujeme. “
„Fakt? To by bolo jednoduchšie, keby nás iba sledoval! Takto je naša vec, ako sa na svet pozeráme a čo mu tým ukazujeme! To si mi mala povedať skôr! Že na tom, ako sa pozerám na svet, tak veľmi záleží! Ja by som chcela, aby boh videl, aký krásny svet sa mu vydaril! Pozri, idem sa tak naň pozerať!“
Povedala Julka a začala obdivovať všetko okolo.
Práve vtedy „dokráčala“ k jarku so synom v blate aj maminka. Chlapec už vyliezol a práve sa snažil rýchlo, než „mama uvidí“ zotrieť z topánok a najmä z nohavíc blato- rukávom.
Mama začala šermovať rukami, trieskala po jeho dlaniach a vzdychla pritom variácie na tému: „Prečo zrovna ja mám syna takého debila!“
Syn sa otočil na babičku: „Aj toto pánboh počuje? “ Čo vyvolalo ďalší pohlavok z dvoch strán.
Nato Hanka nevydržala, vyliezla z vody a vraví:
„Pre pravdu ho tlčiete? Aj Vás pánboh vidí! A keby ste ešte vedeli, že sa na svet pozerá vašimi očami, tak by ste miesto tej zlosti pozerali naňho s láskou. A ešte niečo! Dnes je deň matiek. A tie pánboh nielen stvoril na svoj obraz, aby mohol pozerať svet ich láskavými očami. Dal im omnoho viac! Dal im veľkú vzácnosť- svoju vlastnú náruč, aby mohli objímať deti, od narodenia po celý ich život, lebo deti si ešte pamätajú, aké je byť v božej náruči a chýba im to! Náruč- to je toto… “
Povedalo moje dieťa , roztiahlo ruky a objalo chlapca, ktorý bol celý od blata. Potom odkráčalo nazad do vody.
Chvíľu bolo ticho. Potom chlapec objal babičku, aj mamu, ktoré stáli, neschopné slova. Zrazu nevadilo, že sú všetci od blata z chlapcovho oblečenia.
A ja som stála, pozerala sa na ten zázrak a cítila nesmiernu vďaku. Predo mnou kvitli nezábudky.Tak som si ich odfotila s poznámkou NEZABUDNI, že:
- Pánboh pozerá na svet (aj) tvojimi očami. Snaž sa, aby mohol cez teba vidieť všetku tú krásu, ktorou nás obdaroval. Ak už chceš hľadieť na svet cez nejaký filter, vyberaj vedome ten láskavo-radostný.
- Pamätaj, že okrem všetkých vzácností sme dostali do daru ešte niečo viac- náruč, v ktorej sa naši blízki môžu cítiť ako v nebi. Otváraj ju a rozdávaj nebo tak často, ako sa len dá.
Krásne pozeranie a objímanie nám všetkým praje
Ľuba